Skôr ako kohút zaspieval

Tieto informácie mali vyjsť z Kongregácie pre biskupov, čiže inštitúcie, ktorá dohliada na voľbu biskupov a spravovanie ich diecéz. I keď to nik oficiálne nechce potvrdiť, pravdivá asi bude verzia, že v tomto prípade ide skôr o maľovanie čertovských rohov na mediálnom obraze „hriešnika“.

V tejto súvislosti je očividné, že hoci sa dávnejšie stiahnutie arcibiskupa z Trnavy a jeho terajšie verejné výstupy zdanlivo týkajú len Slovenska a súčasnej doby, korene problému siahajú oveľa hlbšie, do Vatikánu.

Na celú kauzu sa dá pozerať z viacerých uhlov. Pohľadom klasického veriaceho človeka, ktorý chodí viac-menej pravidelne do kostola, pohľadom tých, čo aplikujú iné poznávanie sveta, pohľadom predstaviteľov katolíckej cirkvi a napokon pohľadom štátu.

Tí prví cítia najmä rozpoltenosť a zmätok. Na jednej strane je tu stáročia vtláčaná dogma o bezvýhradnej viere a poslušnosti, na druhej akési záblesky poznania, že to všetko môže byť inak. Tí druhí zase oprávnene hovoria, že sa to týka aj ich, pretože cirkvi na Slovensku sa financujú zo štátneho rozpočtu, a teda z daní občanov sa platí čosi, čo mnohí vôbec nevyužívajú.

Len v tomto roku štát dotuje dve desiatky cirkví a náboženských zoskupení až 37 miliónmi eur, z čoho 21 miliónov pripadne rímskym katolíkom. Štát prispieva nielen na platy farárov či činnosť biskupstiev, ale aj na výučbu náboženstva na školách všetkých typov, na cirkevné zdravotnícke a sociálne zariadenia.

Financovanie rímskokatolíckej cirkvi štátom sa traduje od rímskeho cisárstva, na Slovensku predstavuje historický pozostatok rakúsko-uhorskej monarchie. Plány o odluke cirkvi od štátu navyše narážajú na ustanovenia Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou a tiež na skutočnosť, že sa jej ešte nevrátila časť majetku, na ktorý si robí nárok.

Vo svetle týchto faktov je preto postoj popredných predstaviteľov katolíckej cirkvi prinajmenšom zarážajúci. Dávajte nám peniaze a do toho, ako s nimi bačujeme, sa nestarajte. Vcelku pochopiteľne tento mačko-pes v súčasnosti cirkevným hodnostárom vyhovuje. Umožňuje im, aby sa správali ako feudáli v stredoveku.

Ale v ňom už našťastie nežijeme. Súčasnosť prináša množstvo nových riešení. Či už systém cirkevnej dane, ako napríklad v Rakúsku, Nemecku a Škandinávii, alebo daňovej asignácie, ktorá sa používa v Španielsku a Taliansku. Ak by im ani to nestačilo, je tu aj možnosť samofinancovania ako v USA alebo podnikania s pozemkami a nehnuteľnosťami, čo je na Západe dosť bežný spôsob.

Slovensko však zostalo v stredoveku a zmluva s Vatikánom uzavretá v roku 2000 vládou Mikuláša Dzurindu tento stav ešte viac zakonzervovala, pretože má väčšiu právnu silu ako vnútroštátne zákony.

Dá sa už len dedukovať, čo viedlo pred troma rokmi predstaviteľov katolíckej cirkvi k rozhodnutiu vymenovať Bezáka za trnavského arcibiskupa, či to bola predstava, že pôjde o lojálneho človeka, ktorý nebude do ničoho vŕtať a nechá všetko bežať po starom. Je však zrejmé, že pichol do osieho hniezda a nasleduje inkvizičný proces.

V skutočnosti bol po celý čas lojálnym – k obyčajným ľuďom, či už chodili do kostola, alebo nie. A práve oni dnes stoja pri Róbertovi Bezákovi. Na rozdiel od bývalých „priateľov“ biskupov, ktorí ho opustili už pri prvom zakikiríkaní.