Maďarské nedorozumenia

„Vyslali sme ťa ako liberála a vrátil si sa nám ako nacionalista,“ argumentovali. Mojou reakciou bola jednoduchá apologetika. Budapešť dokáže zmeniť i myslenie liberála. Bohaté dejiny Maďarov nás učia interpretovať aj cez prizmu „dobrých“ a „zlých“ Maďarov. Záujem o národné uchopenie procesu „zaujatia vlasti“ už od čias slávneho maliara Mihálya Munkácsyho pretrváva.

Príchod Maďarov do Karpatskej kotliny pritiahne pozornosť, lebo je opradený mýtami. Princeznú Emese, dcéru skýtskeho kráľa, vo sne oplodnil dravý jastrab turul. Jej ešte nenarodený syn sa mal stať navigátorom do karpatskej budúcnosti. Álmos (álom = sen) dobyje späť pôvodnú vlasť hunských predkov, ktorú Maďarom kráľ Attila už pred vekmi „vykolíkoval“.

Najväčšiu sochu vtáka turula v Európe postavili nad mestom Tatabánya. V roku 1992 ju odhalil sám prezident Árpád Göncz. Vták s roztiahnutými krídlami stoji údajne na mieste, kde Álmosov syn Árpád porazil Svätoplukove vojská, a tak si podrobil slovanských „barbarov“.

Pri priateľskom rozhovore s múdrym prezidentom som sa ho nesmelo opýtal, či verí zázračnému otehotneniu Emese skrze zoofíliu. Odpovedal šibalsky: „Niečomu predsa musíme veriť.“ Vzdelaného literáta a štátnika som však preto nevyhlásil za duševne zaostalého. Reagoval som podobne ako riaditeľ vydavateľstva Kalligram László Szigeti: „Maďarsko nemožno pochopiť rozumom.“ Táto nechápavosť transformuje aj myslenie liberála. To preto, lebo hľadá odpoveď na otázku: Prečo sa niekto snaží byť iným ako v skutočnosti je?

Naši susedia si slobodnou voľbou vybrali čosi, čomu nespochyb­niteľne uverili. Výlučnosť, neopakovateľnos­ť, historické predurčenie, niečo typicky maďarské. Nechceme ignorovať to, čo iných robí šťastnými. Demokrati neodmietajú právo na írečité správanie a konanie iných, no nedokážu pokorne a ústretovo so všetkým súhlasiť. Trpezlivo hľadajú príčiny javu, pretože postmoderna ich k tomu posmeľuje.

Nazdávam sa, že George Orwell v románe 1984 odpovedal na dilemu. Jeho hrdina Winston Smith si do kalendára napísal, že „sloboda spočíva v možnosti tvrdiť, že dva plus dva sú štyri“. Inkvizítor O'Brien však chcel dosiahnuť, aby toto tvrdenie Smith odvolal. Keď mučenie je už neznesiteľné, Smith pripustí, že dva plus dva je päť.

O'Brien dočasne preruší mučenie. Keď sme konfrontovaní telesnou bolesťou, sme schopní uveriť v riešenia, ktoré zmiernia trápenie. Ak dokážeme za určitých okolností presvedčenie mo­difikovať, potom prečo? Pre vlastné dobro, by sme to nerobili? Problémom je iba to, že Smithovia vymierajú.

Pokusy mašich južných susedov pretvárať iných na svoj obraz neutíchajú. Viktor Orbán už dvadsať rokov tvrdí, že „život existuje aj mimo E.“. Svet treba trpezlivo presviedčať (mučiť), že fideszovské riešenia sú najlepšie. Z mučiarní maďarských inkvizítorov neexistujú únikové cesty. Historické krivdy Trianonu budú preto s nami dovtedy, kým nepripustíme, že dva a dva je naozaj päť. Koncepcia „štátoprávnej integrácie všetkých Maďarov“ je iba obnovenou starou tézou takmer sto rokov.

Na trýznivé hľadanie odpovedí na sebaidentifikačné otázky básnika Attilu Józsefa „Mi a magyar most?“ odpovedáme jednoznačne. Čo je Maďar a čo je maďarské dnes? Maďar je zaujímavý sused. A maďarské je všetko to, čo je aj slovenské. Dobré aj zlé. Ibaže máme pochybnosti, či sa náš zaujímavý sused s tým stotožní. Dereše máme už len v múzeách.