Česť a vážnosť sudcov

Súd totiž vyhovel sťažnosti Slovenskej republiky zastúpenej ministerstvom spravodlivosti a skonštatoval, že nie je v súlade s Ústavou SR, aby o antidiskrimi­načných žalobách iných sudcov rozhodovali aj takí sudcovia, ktorí sami takéto žaloby podali.

Čo to vlastne znamená? Najprv si povedzme, čo to neznamená. Neznamená to nič, čo by sa týkalo podstaty antidiskriminačných žalôb sudcov. Ani nemôže, keďže sťažnosť sa ich podstaty netýkala. Hoci, keď sa to tak vezme…

Celá aféra sa točí okolo funkčných príplatkov, ktoré boli kedysi priklepnuté sudcom Špeciálneho súdu a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí mali riešiť odvolania z pojednávaní Špeciálneho súdu. Proti týmto príplatkom sa postupne medzi sudcami dvíhala vlna odporu, ktorá vyvrcholila masovým podávaním žalôb. Sudcovia, ktorí ich podávali, sa cítia diskriminovaní, pretože ich práca je vraj rovnako náročná a zodpovedná ako práca na Špeciálnom súde. A požadujú náhradu nemateriálnej ujmy. Dohromady pekných 67 miliónov eur.

O tom, či zriadenie Špeciálneho súdu bolo alebo nebolo vhodným zásahom do hierarchie súdnictva na Slovensku, nemá zmysel laicky meditovať. O samotných funkčných príplatkoch (ktoré boli medzitým znížené) zasa prevláda názor, že boli nesystémové – a to aj medzi sudcami, ktorí žaloby nepodávali.

Lenže čo tá masová „diskriminácia“ a „ujma na cti a vážnosti“, ktorej sa dovolávalo pôvodne osemsto (!) z tisíc tristo sudcov, ktorých na Slovensku máme?!

Poznáme vôbec niečo, čo znižuje česť a vážnosť slovenského súdnictva viac ako takáto akcia? Akcia, ktorej prvým motívom mohla byť pomsta politikom, ktorí vytvorili Špeciálny súd a Špeciálnu prokuratúru, druhým „odškodné“ za ujmu, akú by bežný smrteľník pred žiadnym súdom na svete nedokázal doložiť a obhájiť?

Nuž hej, poznáme. Ako pred dvoma rokmi uviedli právnici Werner Koster a Lukasz Bojarski vo svojej správe o stave slovenského súdnictva pre nadáciu OSF: „Je šokujúca evidentná absencia profesionálnej etiky… akémukoľvek sudcovi malo byť jasné, že takéto požiadavky by nikdy nemal riešiť súd a v opačnom prípade aspoň nie sudca, ktorý má podané podobné podnety.“

Aj preto je včerajší nález Ústavného súdu dôležitý, aj keď nerieši samotné antidiskriminačné žaloby. Konštatovaním, že je protiústavné, aby o žalobách rozhodovali aj tí, ktorí ich podávajú, Ústavný súd vyplnil vákuum profesionálnej etiky veľkej časti slovenského súdnictva aspoň matériou zákona a ústavnosti.

Česť a vážnosť slovenského súdnictva týmto nálezom Ústavný súd zachrániť nemôže; môže však aspoň zabrániť tomu, aby slovenskí sudcovia priklepávali odškodné doslova sami sebe ako v nejakej banánovej republike. Práve preto bol jeho nález tak trochu aj o tej podstate celej „antidiskrimi­načnej“ akcie.