Sto dní, sto tvarov

Peter Javůrek | 24.09.2014 22:00
Keď sa Andrej Kiska nedávno celkom správne obrátil na Ústavný súd so žiadosťou o posúdenie otázok referenda Aliancie za rodinu, v tábore sklamaných vzbudil odpor dvojakého druhu.

Oba ukazujú, o čom bolo prvých sto dní úradovania nášho štvrtého prezidenta. A možno aj napovedajú, o čom bude tých zvyšných tisíc sedemsto dvadsaťpäť.

Jedni mu začali vyčítať ideovú stránku jeho rozhodnutia. Keď Kiska automaticky nevyhovel ich žiadosti zakázať referendom čo i len diskusiu o návrhoch, ktoré zatiaľ ani nikto nenavrhuje, preukázal tým podľa nich nemiestnu náklonnosť ku „kultúre smrti“. Reakcia hlavy štátu bola typická: Kiska sa ponáhľal pri prvej príležitosti nepriamo uistiť katolíckych biskupov a priľahlé jurodivé kruhy, že veď aj on osobne je konzervatívec ako hrom.

Druhí mu začali vyčítať formálnu stránku veci. Očakávali totiž, že práve pre Kisku bude petícia občanov za vyvolanie plebiscitu čisto posvätnou záležitosťou, ktorú hlava štátu nebude „spochybňovať“ Ústavným súdom. Cítia sa zradení a odvolávajú sa na údajný prísľub, ktorý mal v tomto smere dať Kiska petičnému výboru ešte skôr, ako sa stal prezidentom.

Na tento druh výčitky už Kiska promptnú odpoveď nenašiel. Nemôže sa predsa vyviňovať z pomýlených očakávaní, ktoré vyvolal u iných. Alebo že by sa predsa len mal z čoho vyviňovať?

Politika je vždy do veľkej miery závislá od PR. Nejde iba o to, čo robíte, ale aj o to, ako to vnímajú ostatní. Existujú politici, čo si môžu dovoliť robiť aj veci, ktoré idú celkom proti očakávaniam ich fanúšikov. To sú však väčšinou buď zruční demagógovia a manipulátori, či naozaj nadaní rečníci, ktorí dokážu dodatočne vysvetliť takmer čokoľvek tak, aby všetky kozy zostali celé a vlci odchádzali s plnými bruchami.

Andrej Kiska nie je ani jedno z toho. Jeho rečnícke schopnosti siahajú práve potiaľ, pokiaľ siahajú schopnosti jeho PR trénerov. Obsah jeho politiky, ak sa to dá tak nazvať, zase závisí čisto od toho, čo si pod ňou predstavuje jeho okolie. Keďže nie je autorom svojej politiky a ani rečníkom, ktorý by ju vedel vysvetľovať, zostáva mu jediné.

Na mládežníckom festivale davom zahrá Kennedyho, biskupom vzorného tvrdého konzervatívca, predstaviteľom NATO ochotného zbrojnoša, slovenskému publiku pacifistu, sociálne slabším anjelského dobrodinca, boháčom frajera, ktorý „vie, ako na to“. Za cvakania fotoaparátov sa vzdá svojho mesačného prezidentského platu, za zatvorenými dverami mu ďalej chodia peniaze z jeho nebankoviek v Česku. Pred voľbami hral chlapíka, ktorý bude vraj politikom do omrzenia pripomínať zdravotníctvo, školstvo, korupciu, klientelizmus…

Nie je v tom, pravdaže, sám. Takýchto beztvarých ľudí sa v našej vrcholnej politike potuluje dosť a dosť. Smola len je, že v tých neustále sa meniacich obrazoch prezidenta nikde nie je „skutočný“ Kiska. Ktovie, či ho niekedy uvidíme. A ktovie, či by sme o to vôbec mali stáť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ