Odpustiť dlh je morálne

Rating krajiny po nedávnom zvýšení opäť klesol, a čo je dôležitejšie, ak sa Gréci s Európskou úniou nedohodnú, vláde zostáva hotovosť už iba na niekoľko týždňov.

Premiér Alexis Tsipras a minister financií Yanis Varoufakis chcú vyjednať prijateľnejšie podmienky splácania dlhu. V zásade im ide o to, aby zúčastnené strany pripustili, že dlh nie je konvenčnou cestou splatiteľný. Posledná správa uznávanej konzultačnej firmy McKinsey konštatuje, že globálny dlh je privysoký na to, aby sa dal splatiť s pomocou či už úsporných opatrení, alebo s podporou rastu ekonomiky. Politici budú musieť podľa analytikov zvažovať neortodoxné prístupy, ako je napríklad reštrukturalizácia, teda odpustenie časti dlhu.

Niektorí ekonómovia pripomínajú, že Grécko nie neoprávnene pripomína Nemcom odpustenie viac ako polovice dlhu po druhej svetovej vojne. Vtedy bol dlh v pomere k výkonu ekonomiky nižší, a Nemci napriek tomu úspešne argumentovali, že splácanie dlhu by bránilo ich ekonomickému rozvoju. Hoci im pri odpustení dlhu pravdepodobne pomohlo, že krajina bola zničená bombardovaním, podľa ekonómov môže byť súčasná situácia v Grécku ešte horšia. V 50. rokoch minulého storočia bol totiž tlak a vplyv trhov a celkovo finančného sektora neporovnateľne nižší ako dnes, pritom môže mať závažnejšie dôsledky ako zhadzovanie bômb.

Nositeľ Nobelovej ceny ekonóm Joseph Stiglitz sa takisto prikláňa na stranu Grécka. Prečo? Obchod medzi dlžníkom a veriteľom je otázkou dvoch strán, a sú to práve finančné inštitúcie, ktoré majú neporovnateľne viac informácií a sú teda vo výhode. Banky majú k dispozícii sofistikované nástroje a poskytovaním úverov sa živia, zatiaľ čo dlžník, nech už ide o štát, firmy, alebo osoby, často nemusí mať predstavu o tom, akému riziku sa prijatím úveru vystavuje. Navyše, riziko nesplatenia úveru nikdy nie je nulové, a veriteľ sa voči nemu „poisťuje“ výškou úroku a nejakou zárukou.

Na medzinárodnej úrovni zatiaľ neexistuje zákonný proces, ktorý by umožňoval bankrot. Od vypuknutia dlhovej krízy v roku 2008 sa o jeho prijatie usiluje OSN spolu s mnohými rozvojovými krajinami. Doteraz však – za úpornej opozície USA – neúspešne.

Argumentuje sa často „morálnym hazardom“ a tým, že ak sa Grékom dlh odpustí, urobia to znovu, a inšpirujú sa aj ďalšie štáty. Ktorá krajina by však chcela mať 25-percentnú nezamestnanosť, ekonomiku menšiu o štvrtinu a nôž na krku len preto, aby jej mohol byť odpustený dlh? Zrejme žiadna.

Ak nejaký morálny hazard existuje, tak je na strane veriteľov. Boli to práve títo hazardéri, teda banky, ktoré požičiavali za každých okolností, a ktoré boli a sú stále zachraňované. Nemorálne nie je teda odpustenie dlhu, ale práve jeho absencia, argumentuje Stiglitz.

Chorváti samoúčelné argumenty o morálnom hazarde ignorovali, a pristúpili k odpusteniu dlhu 60 tisíckam najchudobnejších obyvateľov. Premiér Zoran Milanović povedal, že je na tento krok hrdý, keďže sa tak stalo vôbec prvýkrát v histórii krajiny. Podmienku odpustenia dlhu spĺňali iba tí, čo nevlastnia nehnuteľnosť, nemajú úspory a nemajú príliš vysoký dlh.

K odpusteniu dlhu dochádzalo v histórii nespočetne veľa ráz. Môžeme si to dovoliť aj v prípade Grécka? Nazdávam sa, že áno a na prospech všetkých zúčastnených strán. Po Grécku budú zrejme nasledovať ďalšie zadlžené krajiny. Tie si však už dôsledky neuváženého správania "odniesli“. Teraz nastal čas, aby sa so stratami vyrovnali veritelia.