Deň utečencov

Povedomie našej spoločnosti o týchto problémoch je, žiaľ, v posledných týždňoch vzbudzované dosť a dosť.

Napríklad politikmi, ktorí dookola omieľajú lož, podľa ktorej utečencom treba pomáhať, ale „povinné kvóty“ na ich prijímanie sú veľmi zlým riešením. Žiadne povinné kvóty neexistujú. Nikto, ani Brusel, nám nikdy nikoho nenanúti, ak my sami nebudeme chcieť.

Nejde o žiadne automatické „prijímanie“ azylantov, ale o pomoc štátom, ktoré nezvládajú nápor žiadateľov o azyl. Okrem samotných utečencov, samozrejme, sa v núdzi ocitli Taliansko a Grécko, a preto sa uvažuje o relokácii časti osôb, „ktoré jednoznačne potrebujú medzinárodnú ochranu“ do ostatných európskych krajín.

Povedomie našej spoločnosti o utečencoch vzbudzujú hlúpi novinári, ktorí namiesto toho, aby si overili aspoň najzákladnejšie fakty, ťahajú z päty generálne odsudky utečencov ako parazitov, tešiacich sa na naše sociálne dávky, či ako vyslancov islamistického teroru. Toto pokrivené povedomie plynulo nadväzuje na dlhodobo krivené povedomie našej spoločnosti o bájnom Bruseli, ktorý nám vraj ustavične niečo diktuje, a zo všetkého najviac sa nám snaží nadiktovať nám cudzie a našej kultúre odporujúce zvrhlosti. Napríklad juvenilnú justíciu, sexuálne praktiky v škôlkach, odoberanie detí z rodín perverznými homosexuálnymi pármi… Dnešné apokalyptické „povedomie“ veľkej časti slovenskej spoločnosti o utečencoch ako hrozbe je priamym nasledovníkom všetkých spomínaných „ohrození“. Prečo na internete pomaly ustávajú kampane proti hentým nezmyslom? Pretože šíritelia lží a ich vystrašené a naivné obete si našli novú a aktuálnejšiu hračku v utečencoch z Blízkeho východu a Afriky.

Srdcervúce historky o prznení detí nórskymi homosexuálmi momentálne už neletia. Tie isté internetové adresy sa dnes radšej venujú šíreniu roky starých záberov z rôznych nepokojov či násilných situácií, v ktorých účinkovali aj osoby podobné dnešným utečencom. Vynárajú sa historky o znásilňovačoch, apelujúce na odvekú traumu bieleho rasistu z toho, že jedného dňa do „jeho košiara“ zavíta nejaký exotický cudzinec a sexuálne ho poníži.

„Toto chceme u nás?“ pýtajú sa šíritelia lží a predsudkov sugestívne. Nie, pravdaže nie. A preto sa radšej spojíme s našou domácou luzou „Proti islamizácii Európy, proti diktátu Bruselu“…?!

Zbaviť niekoho neopodstatneného strachu sa nedá príkazom. Ani odstraňovanie xenofóbie či rasizmu nie je otázkou len nejakých emotívnych výziev v novinách. Jedno však tých sedemdesiat percent našincov, spakruky a paušálne odmietajúcich utečencov, musí vedieť jasne: ak sa bez rozmýšľania postavia pod zástavy neonacistov, ktorí v sobotu v hlavnom meste zamýšľajú osláviť Deň utečencov po svojom, vykopú hrob nám všetkým. Aj sebe samým.