Vizitka celej spoločnosti

Peter Javůrek, Pravda | 05.10.2015 16:00
Pokiaľ počet nezamestnaných v tej-ktorej krajine vypovedá čosi najmä o stave jej ekonomiky, potom počet dlhodobo nezamestnaných, čiže tých, čo sú bez práce rok a viac, vypovedá o stave celej spoločnosti. Ak počet dlhodobo nezamestnaných nijako výrazne neklesá ani vtedy, keď sa ekonomika zotavuje z nedávnej krízy, čo to vypovedá o našej spoločnosti?

Keď po roku 2008 u nás skokovo narástol počet ľudí bez práce, bolo jasné, že na vine je globálna kríza. Keď sa začal od nás sťahovať zahraničný kapitál a v zahraničí klesol dopyt po našich exportoch, začali sa u nás zatvárať prevádzky a prepúšťať ľudia.

S týmto druhom nezamestnanosti principiálne nie je problém: keď sa ekonomika začne oživovať, ľudia sa opäť začnú prijímať do práce. Samozrejme, pre tých ľudí to problém je, no to je iná vec. Tu ide o to, že ak sa otočia procesy, otočí sa aj vývoj zamestnanosti. Politici a ich ekonomickí poradcovia teda aspoň teoreticky vedia, aké ciele sa majú snažiť dosiahnuť, ak chcú znížiť nezamestnanosť.

Dlhodobá nezamestnanosť hovorí aj o tom, aké sú naše predstavy o ľudskej dôstojnosti a spravodlivej spoločnosti.

Až na to, že stále je tu skupina ľudí, pre ktorú žiadna krivka kríza – rast neplatí. Kríza ich neohrozí, pretože už im väčšinou niet čo vziať, a rast im takmer nijako nepomôže. Prečo? Pretože spoločnosť ich neprizve k stolu, za ktorým sa v čase krízy trpí, ale v čase rastu prosperuje.

Samozrejme, že pre zamestnávateľa je nevýhodné zamestnávať niekoho, kto si potrebuje obnoviť či dokonca celkom od nuly vytvoriť pracovné návyky, kto potrebuje dovzdelať aspoň na základnú úroveň a tak ďalej. Prečo by sa mali zamestnávatelia o týchto pracovníkov trhať, keď je tu celý zástup iných nezamestnaných, relatívne vzdelaných a ochotných pristúpiť na takmer hocijaké podmienky?

Existencia tých 185-tisíc dlhodobo nezamestnaných, ktorých u nás momentálne eviduje Ústredie práce, možno nie je problémom pre jednotlivých zamestnávateľov, celkom určite je to však problém pre spoločnosť ako celok. Problém ekonomický, ale aj sociálny či kultúrny. To nie je iba otázka, koľko sociálnych podnikov – naozajstných, nie podvodníckych – sa u nás otvorí. Podobné veci sú dôležité, ale nie samospásne: počet dlhodobo nezamestnaných síce mierne klesá, stále nás však radí kamsi na chvost Európy. Klesá príliš pomaly.

Spoluviníkom je názor, podľa ktorého problém vylúčených komunít je iba ich problémom, nie otázkou pre zvyšok spoločnosti. Kult úspechu meraného výlučne peniazmi, v rámci ktorého sú za niktošov považovaní všetci, čo by teoreticky nemohli zarábať veľa, ani keby nejakú prácu mali, nieto ešte, keď ju ani nemajú. Prístup k sociálnym problémom, akoby išlo o vynášanie odpadu, a nie o snahu zlepšovať život ľuďom. Výsledkom je okrem iného aj to, že hlavné a posledné slovo majú v tejto oblasti policajti a ich politickí predstavitelia. Pochopiteľne, že tí žiadnu prácu ľuďom z vylúčených komunít nedajú. Najviac ak putá.

Jednoducho povedané, ak nezamestnanosť hovorí o tom, v akom stave je naše hospodárstvo, dlhodobá nezamestnanosť hovorí aj o tom, aké sú naše predstavy o ľudskej dôstojnosti a spravodlivej spoločnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ