Zastavíme vymieranie?

Anton Marcinčin, ekonóm, poradca ministra financií | 23.12.2015 08:00
Podľa demografov o dvadsať rokov budeme mať 45 okresov, v ktorých deti do štyroch rokov budú tvoriť iba dve až tri percentá obyvateľstva.

Inými slovami, ak niečo neurobíme, a to niečo musí byť veľmi šikovné a vytrvalé, niektorým regiónom hrozí postupné vymieranie. A pritom to nemusí byť rovno obsadenie Slovenska ruskou armádou a dosadenie Gustáva Husáka na Hrad…

V zásade môžeme urobiť dve jednoduché veci – viac sa venovať mladým, aby mali deti, a viac sa venovať deťom, aby boli múdre a pracovité. Ako na to? V štáte veľkosti jedného mesta nemusíme ani nikdy nebudeme vedieť všetko vymýšľať; našim odborníkom by som síce dôveroval, ale s mierou, lebo – očividne väčšinou – nemajú reálne výsledky okrem publikovania zborníkov z konferencií. Kým by sme sa však vydali študovať úspešné príklady po Európe, najprv by sme si mali doma povedať, že máme na to, aby sme nepriaznivé demografické trendy zvrátili.

Je načase začať si veriť, že máme na to, aby sme naformulovali niekoľko kľúčových rozvojových programov a pracovali na nich desať-pätnásť rokov, kým neprinesú výsledky. Ak sme sa dokázali zomknúť pre vstup do Európskej únie, nie je dôvod, aby sme sa nepostavili za vlastnú existenciu.

Často myslím na odpoveď jedného známeho, ktorý žije ďaleko v cudzine, na otázku, čo je tam lepšie ako u nás. Po chvíli uvažovania povedal jedno slovo: všetko. Mal pravdu, stačí sa pozrieť na bariéry, ktoré staviame pred mladé rodiny a deti, ako sa ich snažíme znechutiť od akejkoľvek aktivity.

Mladá rodina chce prácu a deti. Preto sa často odsťahuje do väčšieho mesta, kde je lepšia príležitosť kvalifikovanej práce, čo je pozitívne pre rozvoj spoločnosti. Vyššia mzda v našej oligopolistickej štruktúre hospodárstva kombinovanej so zastaranými a čiastočne sprivatizovanými verejnými službami však nie je schopná pokryť náklady na hypotéku, pestúnku, jasle, (súkromnú) škôlku, doučovanie, (súkromného) pediatra, ostatných (väčšinou tiež súkromných) lekárov a časom aj na starostlivosť o vlastných rodičov. Kto má v tomto štáte ústa, pýta si od mladých rodín nejakú platbu. Matky dvoch detí sú navyše na trhu práce penalizované takmer o tretinu nižšou mzdou.

Dieťa je už od troch rokov odkázané na sociálne pomery svojich rodičov a lokalitu, v ktorej sa narodilo. Hovorí sa tomu skorá selekcia pre budúcu kariéru na trhu práce a zlý či nerovnomerný prístup k verejným službám podľa regiónu. Aj spoločnosť trpí tým, že nemá efektívny nástroj slúžiaci ako výťah šikovných chudobných detí do budúcich vedúcich pozícií.

Kvalita predškolskej výchovy je čistá lotéria, preveruje sa skôr nákup drahého vybavenia ako samotný zmysel škôlky. V šiestich rokoch nastáva pre rodičov ďalšia dilema – kam na základnú školu: medzi deti bežné, rómske, nadané, alebo do špeciálnej školy? Štát sa snaží už šesťročné deti pekne natvrdo rozdeliť – vy budete budúci riaditelia, máte bohatých rodičov, patríte medzi nadané deti. Vy Rómovia a chudobní choďte nabok do špeciálnych škôl, budete nezamestnaní, a vy, čo ste hoci len mierne postihnutí a je vás stále viac, neexistujete.

Ak dieťa v zdraví prechodí základnú školu, musí ísť na strednú, ktoré o žiaka často zápasia ponukou populárnych a nenáročných odborov. Po strednej škole nastáva hromadný odchod do cudziny alebo najbližšej univerzitnej prevádzky.

Demografia nás usvedčuje z toho, že máme veľký problém a naše politiky nefungujú. Riešenia pritom existujú pre tých, ktorí sa vymieraniu Slovenska nechcú len prizerať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ