Európske súvislosti

Kancelárka Angela Merkelová vo vlastnej krajine nenašla veľa pochopenia, keď v súvislosti s prijatím státisícov utečencov začala tvrdiť, že Nemci „to dokážu“. Podľa ankiet presvedčila iba polovicu občanov. Naproti tomu 40 percent sa prikláňa k tomu, aby kancelárka predčasne abdikovala.

Nemci zároveň zažili najdlhšie trvajúcu búrku rozhorčenia v Merkelovej konzervatívnej strane CDU. Kancelárka by pravdepodobne už dávno odstúpila, keby nebola taká obľúbená v zahraničí. Nielen debata o tom, či získa tohtoročnú Nobelovu cenu, jej predĺžila politický život. Svet je zrejme pre početné krízy v posledných rokoch vzájomne oveľa závislejší, preto vôbec nie je jednoduché, aby sa obyvateľom hoci aj vplyvného štátu podarilo len tak sa zbaviť najmocnejšej ženy planéty.

Zákonodarcovia Európskej únie vyzývajú poslancov národných parlamentov, aby sa dohodli na jednotných pravidlách pre rozličné skupiny prisťahovalcov. Nekonečná diskusia je určite sťažená tým, že čierno-červená vláda v Berlíne nevie nájsť spoločnú reč. Je to o to poľutovaniahod­nejšie, keď si uvedomíme, že lídri koaličných strán majú v zásade ten istý názor. Nikto z nich vážne nepochybuje o tom, že treba prijať utečencov a integrovať ich do spoločnosti. Aj predstavitelia ostatných, opozičných, strán, okrem nacionalistov, zastávajú tento názor.

Tak potom naozaj ide iba o slová do vetra? Len na prvý pohľad. Musíme pochopiť, že to nie je samozrejmé ani v rámci nemeckej spoločnosti. Nedávno vôbec nebola jednomyseľná v tom, že Nemecko má byť imigračnou krajinou. Kancelárka to sama prvý raz konštatovala až v júni tohto roka. Problém spočíva v tom, že vtedy mala na mysli všetkých, čo smerujú do Nemecka, aj tých ilegálnych. Teraz však treba rozoznať viac kategórií cudzincov, ktorí podliehajú rôznym zákonom, a predovšetkým dostávajú rozmanité formy štátnej podpory.

Merkelová sa v júni odvážila na podstatný pokrok, keď oficiálne priznala mnohokultúrnu realitu v Nemecku. Zároveň v tom môžeme vidieť začiatok nového vystupovania nemeckej političky na verejnosti s tým, že označuje háklivé veci otvorene a v pravý čas. Kancelárka sa usiluje používať výrazný optimizmus ako prostriedok praktickej politiky.

Celá záležitosť však má jeden háčik. Merkelová zatiaľ najviac profitovala z toho, že si osvojila myšlienky svojich koaličných partnerov. No teraz musí k jednej z najväčších výziev povojnového Nemecka postupovať už ako autentická politická líderka, teda s vlastnými názormi. Pritom si nesmie rozhnevať straníckych kolegov, teda musí hovoriť jasne, ale pomerne všeobecne. Nemecko Angely Merkelovej by fungovalo lepšie, keby vedela profitovať z rivality mimo CDU. Tie časy sú však už preč. Predstavitelia čoraz obľúbenejšej pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD) dokážu využívať momentálnu slabosť Merkelovej systému. Tým, že kancelárka iba zásadne hovorí o pohostinnej krajine, nájdu dosť príležitostí na to, aby jej vyčítali nedostatočné pochopenie situácie. V iných, osobitne západných, krajinách sú nadšení z toho, že sa Merkelová priznáva k otvorenej Európe. AfD to označuje za „azylový zmätok“ preto, lebo ani kancelárka nemá návrhy na to, ako čo najskôr prispôsobiť administratívne štruktúry súčasnému masového prílevu cudzincov.

Nemecko sa v priebehu tohto roku zmenilo. Doterajší obor EÚ výrazne stratil sily. Tým však získal ľudskejšiu tvár. Môže zostať motorom polovice svetadiela, ale výlučne v súhre s ostatnými Európanmi. Veď dokonca ani Merkelová už nedokáže vládnuť svojej krajine bez toho, aby netlačila na svojich politických partnerov v zahraničí. A to nielen vo forme prejavov úcty.