Prichádza rok nových hraníc?

Dramatické „rokovania“ s gréckou vládou boli len pokračovaním problémov eurozóny. Utečeneckú krízu spôsobil dlhodobý politický rozvrat krajín v susedstve Európy, na ktorom máme svoj podiel, v spojení s nefunkčným systémom riadenia vonkajších schengenských hraníc a nefunkčnou spoločnou azylovou politikou. To pre európskych lídrov nemalo byť žiadnym prekvapením.

Obe tohtoročné európske krízy tak spájajú dve veci. Ich zrod možno pripísať aj zatváraniu očí pred problémami a odkladaniu riešení. Ak aj nejaké európski politici začali hľadať, v diskusiách dominovali úzke národné záujmy.

Vnútropolitické kalkulácie boli hlavným dôvodom, pre ktorý sa neprijali riešenia racionálne a výhodné z celoeurópskeho hľadiska. V prvom prípade tak boli Gréci natlačení do ďalšieho programu pôžičiek, bez zásadných zmien v podmienkach.

V druhom prípade zatiaľ individuálne členské štáty blokujú prijatie či realizáciu širších opatrení – od efektívnej pomoci regiónom, ktoré sa stali zdrojom utečencov, respektíve ich prvým „náhradným domovom“, cez spoločnú ochranu hraníc, po spoločné zvládnutie veľkého počtu žiadateľov o azyl, napríklad zjednotením azylových procedúr a systémom kvót.

Definitívne vyriešenie krízy eurozóny, aj utečeneckej krízy, bude mať zásadný vplyv na budúcu podobu Európskej únie. Ak to zlyhá, stratíme dva doteraz najvýraznejšie výdobytky integrácie: spoločnú menu a voľný pohyb osôb. Žiaľ, odchádzajúci rok 2015 nám veľa príčin na optimizmus nedáva.

Pokiaľ ide o eurozónu, už zase je asi najväčším úspechom len to, že ešte vôbec existuje. Menová únia však nie je cieľom samým osebe. V minimalistickom scenári by mala zabezpečiť ekonomickú stabilitu a prinajmenšom udržanie úrovne sociálneho blahobytu. V maximalistickom scenári je krokom k hlbšej politickej integrácii. Európska menová únia neplní ani jedno z toho.

Súčasný spôsob riešenia krízy v eurozóne posilňuje štrukturálne rozdiely medzi ekonomikami jej členských krajín, prispieva k oslabeniu národných sociálnych systémov, bez nájdenia adekvátnej náhrady na európskej úrovni, nevytvára nástroje na podporu hospodárskeho rastu, najmä na periférii únie, a nerieši problémy, ktoré sú spojené s fungovaním finančného sektora. V politickej rovine prispieva skôr k hrozbe dezintegrácie.

Pokiaľ ide o utečeneckú krízu, prvým a z hľadiska ďalšieho vývoja tragickým zlyhaním Európy ako celku je, že diskusia o riešení tohto problému sa omeškala prinajmenšom o trištvrte roka. Taliansko a Grécko dlhodobo upozorňovali na veľký tlak na svoje južné pobrežia.

Situácia na Blízkom východe a v Afrike je kritická – bezpečnostne, politicky aj ekonomicky – už dlhšie. Medzinárodné organizácie informovali o zlej situácii utečencov v táboroch v Jordánsku, Libanone, Turecku… No riešenia sme začali hľadať až po tom, čo sa aj na vnútrozemských hraniciach ocitli desaťtisíce ľudí.

Následnú diskusiu a implementáciu rozhodnutí negatívne ovplyvnili zlyhania politikov, ktorí zneužili utečenecký problém na podporu vlastnej popularity a politickej agendy. Na konci roku 2015 je teda Európska únia politicky v horšej kondícii ako na jeho počiatku. Zvyšuje sa tým pravdepodobnosť, že v jej vnútri vznikne iniciatíva hlbšej integrácie užšej skupiny členských štátov. Možno vstupujeme do roku nových vznikajúcich hraníc.