Nepriateľom je neonacizmus

V Smere patrím ku kultúrno-liberálnym politikom a vždy som sa zastával ženských práv, sekularizmu, sexuálnych menšín, ako aj ochrany životného prostredia. No zároveň som vždy veľmi tvrdo bojoval proti redukcii ľavice na tieto typické postmateriálne témy a do popredia som staval sociálnu kritiku kapitalizmu. To Profant prehliadol.

Nevšimol si, koľko energie som venoval kritike transatlantického partnerstva TTIP o voľnom trhu medzi EÚ a USA, ktoré môže zlikvidovať európsky sociálny model. Nevšimol si, že sme spolu s kolegami vybojovali európske financovanie sociálnej ekonomiky vrátane družstiev, ktoré na Slovensku zažívajú od roku 1989 temné časy.

Iba pripomeniem, že na decembrovej konferencii o družstevníctve, ktorú sme v Národnej rade pripravili spolu s Ústavom politických vied SAV, boli nielen zástupcovia družstiev z celého Slovenska, ale aj slávneho španielskeho Mondragónu a viacerí významní ľavicoví odborníci, ktorí o ekonomickej demokracii a výrobnej samospráve hovorili ako o alternatíve neoliberálnemu modelu.

Moja podpora sociálnej únie v EÚ, zdôrazňovanie potreby dane z finančných transakcií, obhajoba škandinávskeho sociálneho štátu a kritika neoliberálnej globalizácie – to všetko boli veci, ktoré sa nedali prehliadnuť.

Nehovoriac o reálnych ľavicových štrukturálnych úspechoch Smeru v ekonomike vrátane zrušenia rovnej dane, posilnenia odborov v Zákonníku práce, zoštátnenia viacerých strategických podnikov či zníženia odvodov do sprivatizovaného dôchodkového druhého piliera.

Áno, ľavica mala spraviť viac v ekonomickej oblasti, o tom nepochybujem, ale ignorovať náš dôraz na sociálno-ekonomické otázky je absurdné. Otázka migrácie je v Profantovom konštrukte účelová. Nijako nesúvisí s Jamesonovou­ tézou.

Migračná vlna bola výsledkom ťažkých geopolitických zlyhaní Západu (najmä USA), ktorý rozmlátil Líbyu, Irak aj Sýriu. Nešlo o postmodernú otázku zrovnoprávnenia menšín, ktoré dlhodobo a prirodzene žijú na našom území, ale o deportácie ľudí do nášho regiónu proti ich vôli a o šokové riešenia pre tradičné stredoeurópske spoločnosti, ktoré iba nahrali na smeč fašistom.

Stredoeurópska spoločnosť empiricky nemá mieru liberálnej otvorenosti, ako je to povedzme v Škandinávii. Takže pokiaľ by slovenská ľavica zvolila liberálny multikulturálny prístup, dnes by sme možno mudrovali o ľavicových vzdušných zámkoch niekde mimo parlamentu.

Obavy ľudí z migrantov nevyrástli dôsledkom rétoriky Roberta Fica. To je zo strany Profanta čistý politický determinizmus, ktorý je z marxistického hľadiska úplne scestný a nehistorický. Nehovoriac o tom, že Smer začal strácať preferencie až tesne pred voľbami, keď o migrácii prakticky prestal hovoriť, čiže dôvodom jeho strát určite nie je odmietanie kvót, skôr naopak.

Liberálni ľavičiari by si už vari mohli priznať, že rýdza libertínska ľavica nemá v tejto historickej epoche na Slovensku šancu. S Profantom však súhlasím, že ľavica popri sociálno-ekonomických témach musí bojovať proti nebezpečným konzervatívnym tendenciám, fašizácii a hnednutiu Slovenska.

Dnes už nemôže byť nepriateľom Fico, Blaha, Smer. Dnes by sme všetci ľavičiari mali vidieť, že skutočným nepriateľom je neonacizmus.