Skutočnosť nie je ohavná

Dotykom so smrťou sa človek dostával bližšie k životu a zákonom prírody. Modernosť priniesla radostnú masovosť, neradno si znepríjemňovať život skutočnosťou smrti, mŕtvych čím skôr odpratať; i zvieratá sa začali vychovávať aj zabíjať priemyselne, smrť prestala existovať, odsťahovala sa nadobro z dohľadu vylešteného sebaklamu.

Najnovšie smrť podráždila verejnú citlivosť v súvislosti s výstavou Body The Exhibition, ktorá predstavuje skutočné ľudské telá konzervované plastináciou, v rôznych anatomických detailoch. V plnej realite tak, ako sa bežný človek nemá príležitosť poznať – pokiaľ neštuduje medicínu a netrávi čas v pitevni.

I preto možno najväčšmi prekvapí, že sa proti explicitnej výstave ohradili mnohí lekári s argumentmi o „znevažujúcom obraze ľudského tela“, o tom, že výstava nemá „edukovať, ale šokovať“, že telá sú úmyselne „zohavené“ atď.

Je prinajmenšom zvláštne, ak o anatómii ako o „ohavnosti“ hovoria lekári. To by sme museli za ohavnú považovať samu našu existenciu. Skutočná dilema tkvie v celkom inej otázke: Ak autori výstavy skutočne použili telá čínskych politických väzňov, zmiznutých, verejne alebo tajne popravených osôb, vzniká objektívny etický problém a otázka o rešpektovaní ľudskej dôstojnosti.

V takom prípade by sme však nemali problém maskovať vylešteným sebaklamom, že takto nevyzeráme a že pozerať sa na skutočnosť je šokujúce.