Afganský humbug

Keď v zime 1979 vtrhli vojaci Sovietskeho zväzu do Afganistanu, ich cieľom bolo zamiešať sa do občianskej vojny a nastoliť v Kábule promoskovskú vládu. Keď na jar 1989 Afganistan opúšťali, zanechávali za sebou krajinu stále uprostred občianskej vojny. Rozdiel medzi februárom 1989 a decembrom 1979 bol iba v tom, že sa afganský konflikt internacionali­zoval.

Pravdaže, rozdielom bolo ešte tých najmenej pol milióna až dva milióny mŕtvych a niekoľko miliónov utečencov. V čase najväčšieho nasadenia tam mali Sovieti viac ako 100-tisíc vojakov. Nič im to nepomohlo. Dlhotrvajúci konflikt akurát prispel politicky aj ekonomicky k zániku Sovietskeho zväzu.

Keď v roku 2001 do Afganistanu vtrhli jednotky medzinárodnej koalície vedenej Spojenými štátmi, hlavným cieľom bolo rozdrviť Al-Kajdá, ktorej poskytol útočisko afganský Taliban. V časoch najväčšieho nasadenia v Afganistane bojovalo viac ako 140-tisíc vojakov koalície, z toho zhruba 100-tisíc Američanov.

Základne Al-Kajdá boli zničené, rozvrátená bola aj s teroristami sympatizujúca vláda Talibanu. V istý moment podľa odhadov expertov dokonca v Afganistane už nebolo viac ako len pár desiatok bojovníkov a veliteľov Al-Kajdá. Zrejme menej, ako je momentálny počet potenciálnych teroristov a ich veliteľov v Európe.

Napriek tomu sa nedá povedať, že Spojené štáty a medzinárodná koalícia v Afganistane zvíťazili. Keď Barack Obama nariadil sťahovanie bojových jednotiek z krajiny, o veľkom víťazstve reč nebola. Taliban sa zmenil na povstalecké hnutie a Al-Kajdá začali nahrádzať iné skupiny. Vrátane toho, čo dnes poznáme pod názvom Daeš alebo ISIS.

Keď chce Donald Trump nahovoriť Američanom, že zvýšením počtu vojakov v Afganistane o slabých 4-tisíc (USA majú v krajine asi 10-tisíc poradcov a príslušníkov nebojových jednotiek) dosiahne to, čo sa nepodarilo dosiahnuť v čase, keď tam bolo 140-tisíc aktívnych vojakov, blufuje, ako to robil po celý svoj život. Keď odmieta definovať cieľ, ktorý chce dosiahnuť („až kým nezvíťazíme“ nie je cieľ), hovorí tým, že po šestnástich rokoch sa vojna v Afganistane zmení na perpetuálnu vojnu.

Nejde o morálne porovnávanie jednej a druhej invázie. Neporovnávame Brežnevove geohry s odvetou za 11. september, ktorú odobrilo OSN (s tým, že malo ísť o pomoc afganským bezpečnostným silám). Reč je o tom, že tam, kde neuspeli veľké armády, je namieste prehodnotiť stratégiu, nie zahodiť ju a žiadnou novou nenahradiť. Vojna s cieľom „budeme tam, kým nepozabíjame všetkých teroristov“ nemá cieľ ani únikovú stratégiu.

Je to vojna, ktorá môže pokračovať donekonečna. Na veľkú radosť vojenských kontraktorov na jednej strane a podnecovateľov terorizmu na strane druhej.