Táto ekonomika zabíja

Výzvy, ktoré dnes stoja pred základným zákonom nášho štátu, sú možno ešte väčšie, ako boli pri jej vzniku v roku 1992, vyhlásil.

Vo svojom hlavnom vystúpení na nedávnom sneme Smeru v Martine to zopakoval. Odvolávajúc sa na göteborský summit o Európskom pilieri sociálnych práv navrhuje zakotviť do ústavy tieto práva, ako je horná hranica veku na odchod do dôchodku, nárok na minimálnu mzdu, prvý, druhý a tretí pilier.

Zápas o ústavu z roku 1992

Ľudské práva slovenskí liberálni demokrati od začiatku diskusie o Ústave SR redukovali na politické a občianske práva. Jediná parlamentná ľavicová strana, ktorá sa podieľala na jej príprave – SDĽ – sa o zakotvení prvej polovice ľudských práv do ústavy sporiť nemusela. Sporiť sa musela o niektoré hospodárske a sociálne práva. Predsa len sa jej podarilo presadiť také ustanovenia, ktoré vychádzali z jej hodnotového sociálnodemokra­tického vybavenia. Išlo o sociálne trhové hospodárstvo (čl. 55), obmedzenie vlastníctva a nemožnosť jeho zneužitia na ujmu práv iných (čl. 20), „bezplatné zdravotníctvo“ (čl. 40) a v 5. oddiele pomohla presadiť ochranu zamestnanca a odborárskych práv.

Atmosféru sporu o ústavu charakterizujú militantné vyhlásenia, ktoré sa nezmenili ani po desiatich rokoch. Poslanec Peter Tatár z Klubu nezávislých poslancov vo vtedajšom pomerne vplyvnom krajne pravicovom týždenníku Domino fórum navrhoval „očistiť“ ju od „podobných deklaratívnych nezmyslov“, akým je sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika. Tatár to paradoxne zdôvodňoval tým, že „trhové hospodárstvo je z princípu sociálne aj ekologicky orientované… Sociálny štát je rovnako nemorálny, nespravodlivý a nefunkčný ako socializmus. Tak ako je zvrátený socialistický pohľad na človeka a spoločnosť… tak je zvrátený aj koncept sociálneho štátu“.

Pápež František apeluje

Táto ekonomika zabíja je názov prekladu knihy po prvý raz publikovaných myšlienok pápeža Františka o ekonomike. Do tlače ju pripravili dvaja talianski autori Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi. Mnohé z týchto myšlienok, ktoré odrážajú skúsenosti pápeža ešte ako kardinála Bergoglia znalého latinskoamerických pomerov, môžeme nájsť aj v jeho neskorších vyjadreniach.

František apeluje na prekonanie „absolútnej dichotómie medzi ekonómiou, ktorá plodí chudobu a nerovnosti, a spoločným sociálnym dobrom“. Ostro kritizuje dnešný ekonomický model, ktorý je zabijakom v prenesenom i doslovnom zmysle slova. Nielen v zahraničí.

Pripomeňme, že iba v prvý zimný týždeň tohto roku zamrzlo v Bratislave sedem bezdomovcov! Štát im nezaručil ani najzákladnejšie ľudské právo – právo na život – jednoducho preto, lebo sa rozhodol nikomu negarantovať iné sociálne právo – právo na bývanie. V tzv. revidovanej Európskej sociálnej charte z roku 1961, ktorú Slovenská republika ratifikovala až roku 2009, sa rozhodla neaplikovať článok 31 o práve na bývaní. Z akých iných, ak nie ekonomických dôvodov?!

Pápež napadol názor, podľa ktorého bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt i pre chudobných a že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete. Pokračoval, že tento názor, „ktorý nikdy nebol potvrdený konkrétnymi faktami, je znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a tzv. posvätné mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku“.

Slovenská sociálna demokracia sama neuspeje

Keď koncom 70., respektíve v 80. rokoch minulého storočia tzv. postdemokratický či neoliberálny kapitalizmus pochoval v Európe svojho predchodcu – demokratický kapitalizmus, ukázali sa čoskoro i jeho drastické účinky. Tie sme spoznali už aj my. Najdôležitejšou otázkou preto nie je, ako odstraňovať tieto dôsledky, ale ako riešiť príčiny daného stavu. Je otázne, čo mal v skutočnosti na mysli Robert Fico, keď vyhlásil, že Smer nebude bruselskou či internacionálnou, ale slovenskou sociálnou demokraciou. Ak by mal na mysli, že sa bude usilovať riešiť iba veci domáce, nemôže uspieť. To, samozrejme, neznamená, že má na ne rezignovať. Narazí však zakaždým na mantinely, ktoré môže, ak bude chcieť, riešiť iba internacionálna sociálna demokracia.

Napriek tomu, že postdemokratický či neoliberálny kapitalizmus bol počas druhej najväčšej krízy kapitalizmu na odumretie, medzinárodná sociálna demokracia nebola schopná túto jedinečnú príležitosť využiť. Ak sa natrvalo vzdá ambície zásadne zreformovať súčasný kapitalizmus, osud sociálnodemokra­tických či socialistických strán vo Francúzsku, v Holandsku, Grécku, ako aj v niektorých nových členských krajinách EÚ bude čoskoro osudom celého sociálnodemokra­tického hnutia.