Paralely doby

Pravda, Zuzana Kusá | 14.03.2018 09:00

Najväčšie zhromaždenia od novembra 1989 volajú po slušnom Slovensku. Zábery preplnených námestí, rozhorčenia nad zmarenými životmi a nečistým hospodárskym a politickým životom vyzývajú na porovnávanie so situáciou pred troma desaťročiami. Autoritársky režim vtedy siahol na deti. Preukázateľne, dokumentovane zábermi policajného kordónu a úderov obuškov. V centralisticky riadenom štáte, v ktorom moc jednej politickej strany bola posvätená ústavou, sa na pôvod zla dalo ukázať prstom.

Aj teraz ktosi siahol na deti. Brutálnejšie, fatálnejšie. Ich smrť sa stala národnou traumou. Mučí nás to o to viac, že identita vinníka či vinníkov nie je známa a stav neurčitosti a vágnosti pôvodcu sa nedá dlho znášať. Bolesť a rozhorčenie potrebujú ukázať prstom. V situácii citového otrasu visí vo vzduchu potreba príbehu s jasným určením zodpovednosti.

Státisícom ľudí sa ponúkaný príbeh zdá pravdepodobný. Smrť ako trest za prinášanie svetla je kultúrnou tragédiou, ktorá prebúdza cynikov i vyhorených. K mnohým dôvodom, pre ktoré ľudia repcú na život, pribudol ďalší.

Tragickejší ako ich „nízke“ chlebové a hypotékové starosti. Občania neveria, že je krajina spravovaná poctivo, cítia, že verejné inštitúcie im neslúžia (ako by mohli po desaťročiach redukcie verejných výdavkov, škrtenia a prenášania zodpovednosti na občana) a v predčasných voľbách vidia cestu k morálnej obrode vládnutia.

A tu je ďalšia paralela s novembrom. Volanie po slušných, charakterných politikoch patrilo k jeho kľúčovým heslám. S kartou slušnosti sa potom hralo mnohokrát. Veľmi často ju držali zástancovia minimalistického štátu a odporcovia komisií, predpisov a dohliadajúcich inštitúcií. Tvrdili, že férovosť v štáte môže zaistiť len volič, ktorý pošle vládnuť morálne bezchybné osobnosti. A kritické médiá.

Súčasné globálne prepojené spoločnosti však plodia početné ohrozenia a bez sústavnej sebareflexie neprežijú. Podľa sociológa Ulricha Becka takéto diagnostikovanie nemôžu vykonávať len médiá, aj keď ešte občas dokážu byť strážnym psom demokracie. Zásadná je činnosť systémov verejného monitorovania a kontroly s účasťou sociálnych partnerov a občianskej verejnosti. Takéto systémy u nás netreba vymýšľať.

Priebežné monitorovanie a posudzovanie si už dávnejšie vyžiadala Európska komisia. Dohliadanie s účasťou občianskej verejnosti sa stalo podmienkou čerpania európskych fondov prinajmenšom druhé programové obdobie.

Ako posudzovanie funguje a stráži férovosť? Zaujíma sa o to niekto? Viem to posúdiť iba podľa seba. Pôsobím v dvoch pracovných skupinách, kde hlasujeme o návrhoch, ktoré sa týkajú eurofondov. Pripomienky máva len zopár členov. Ostatní sú možno spokojní. Alebo preťažení a nestíhajú si preštudovať materiály. Alebo si nechcú nikoho pohnevať.

Neviem, ako je to v iných výboroch a pracovných skupinách. Možno sú tiež obsadené preťaženými ľuďmi, ktorí si na rokovaniach iba v tichosti zjedia chlebíček. Nechcú spúšťať lavínu. Tú napokon spustí žiaľ nad zabitým novinárom, ktorý možno robil prácu za nich.