Vládcovia jadrových tlačidiel

Autor nezabudnuteľných „bushizmov“ vystupoval ako manicheistický vojnový hysterik i priamy agresor, ktorý s aroganciou texaského pištoľníka, do roly ktorého sa štylizoval, destabilizoval globálne bezpečnostné prostredie. Spojeným štátom americkým tým na medzinárodnom poli všestranne ublížil, nota bene zaistil množstvo čerstvých nepriateľov. Vrátane množstva Západoeurópanov.

Jeho nasledovník v Bielom dome však zväčša sklamal nádeje, ktoré do neho ľudia doma či v zahraničí vkladali. Proklamatívny socialista, obdivovateľ Mandelovej politiky zmierenia vládol takisto vo vleku jastrabov vojenskopriemy­selného komplexu, ktorého potreby sú saturované väčším objemom peňazí, než venujú všetky ostatné štáty dokopy. Od Busha jr. sa tak Obama odlišoval hlavne rétorikou (zahŕňala tiež tlačidlo reštartu vzťahov s Ruskou federáciou), pretože „zdedené" vojny viedol či musel viesť ďalej.

Svetu dokonca prihodil na chrbát aj nejakú tú novú ozbrojenú konfrontáciu. Veď to, že sa superveľmoc (úplne ilegálne) angažuje v Sýrii, Washington dávno priznáva. A ani podiel Spojených štátov na zamrznutom konflikte východnej Ukrajiny nie je neznámym faktorom. Čo je však pre nás horšie, do veľmocenskej konfrontácie s Kremľom o jeho tzv. blízke zahraničie sa dala zavliecť aj EÚ, ktorá vzájomnými hospodárskymi sankciami preukázateľne trpí, kým pre zámorského hráča sú ekonomické dosahy zanedbateľné.

Už rok a pol však pozorujeme „neštandardnú“ politiku Donalda Trumpa, ktorej sa nestačíme čudovať. Súčasný líder USA s rozmachom suveréna škrtá až príliš tradičné medzinárodnopo­litické koncepcie. Ukazuje, aj keď trochu hulvátsky, čo sa muselo skôr alebo neskôr, stať. USA smerujú k novým prioritám. Európske súštátie sa im tak stáva príťažou, ak nie „obchodným nepriateľom", pričom sa jadro ich geopolitických záujmov premiestňuje od Atlantiku k Pacifiku. K makroregiónu Juhovýchodnej Ázie, kde Trump nie náhodou trochu zlepšuje vzťahy s jadrovou KĽDR. Ergo tiež so silnejúcou Čínou, ktorej Severná Kórea poskytuje „cordon sanitaire".

Ako súčasť bezpečnostnej bariéry bývalého Sovietskeho zväzu je vnímané aj Fínsko. V jeho polozávislom, čiže ,finlandizovanom prostredí sa teda uskutočňovali viaceré oficiálne aj tajné schôdzky Východu so Západom. Dnešné Helsinki, plnoprávny člen EÚ, na svoje súčasné dejiny mierových rokovaní voľne nadviazali, keď teraz hostili ďalší Trumpov prelomový summit – schôdzku vodcov Ruskej federácie a USA, ktoré sa chtiac-nechtiac vzďaľujú unilateralistickej predstave medzinárodného poriadku.

A práve o to ide. Svetový poriadok zavedený po skončení studenej vojny sa stal prežitkom, lenže nové rámce zatiaľ chýbajú a niektorí fanatici zmenu mocenských pomerov odmietajú brať na vedomie. Americký predák, nezaťažený vzdelaním či stratami, no o to viac narcistický usúdil, že je zo všetkých najlepší, a preto „ukutie“ nového medzinárodného poriadku čaká práve na jeho geniálnu myseľ a ráznu ruku. Odmieta strácať čas s málo významnými hráčmi, takže namiesto toho, aby chodil k pomocným kováčikom (Nemecko, Francúzsko), kráča rovno ku kováčovi. Európa je pre moc malý pán. Porovnanie helsinskej schôdzky s Jaltskou konferenciou, ktoré sa v istých médiách obratom objavilo, je objektívne nonsens, ako odrazový mostík k zamysleniu sa však hodí.

Východná Ukrajina, anexia Krymu, nekonečné sýrske krviprelievania, komplikované vzťahy s Čínou, ekonomické sankcie a bohvie, čo ešte, chce Biely dom riešiť jedine na skutočne najvyššej úrovni. Uznáva výhradne silu, majiteľa najväčších jadrových tlačidiel.