Čo sa stalo v Helsinkách

Jozef Hrabina, politológ | 20.07.2018 12:00
Záver summitu v Helsinkách odštartoval vlnu emócií spojených s prvým oficiálnym vrcholovým stretnutím Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom od nástupu amerického prezidenta do úradu. Keď z úst jeho ruského kolegu zazneli silné slová o konci studenej vojny a bolo cítiť jasnú spokojnosť, tak na strane Spojených štátov sa na Trumpovu hlavu zniesla vlna kritiky, najmä z radov jastrabov.

Tí si dlhodobo dávajú záležať na budovaní obrazu Ruska ako hrozby pre celý slobodný svet a Putina ako stelesnenia zla. V oboch prípadoch by bolo vhodné ostať nohami na zemi, nakoľko aj George W. Bush mal s prezidentom Ruskej federácie nadštandardný vzťah. Dokonca taký, že vedľa seba sedeli na olympijských hrách v Pekingu, keď 8. augusta 2008 gruzínska armáda s podporou NATO strieľala do ruských príslušníkov peacekeepingovej misie v Južnom Osetsku zriadenej Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Nad staré krivdy sa pri diplomacii však treba povzniesť, hoci by sme sa mali z nich poučiť. Pri budovaní novej architektúry medzinárodného systému bude akýkoľvek sentiment prekážkou. No napriek rozdielnym názorom na situáciu mnohí komentátori a analytici radi zabúdajú, že stretnutie dvoch nukleárnych superveľmocí a prísľuby zlepšenia vzájomných vzťahov sú lepším signálom pre svetovú bezpečnosť ako tvrdá výmena názorov a zvyšovanie výdavkov na zbrojenie.

Úsilie o dialóg a hľadanie konsenzu sú dobrým signálom pre mierové iniciatívy. Až čas ukáže, čo toto stretnutie naozaj prinieslo.

Práve téma zbrojenia dominovala na summite NATO v Bruseli, ktorý sa konal pred týždňom. Skončil sa fiaskom. Symbolickým, i keď nie dôležitým vystihnutím jeho záverov bol prípad slovenského prezidenta. Ten do Bruselu odchádzal s entuziazmom prváčika nesúceho hotovú domácu úlohu do školy s vyhlásením, že konečne bude medzi „tými dobrými“. Pretože sme schválili nákup amerických stíhačiek F-16 za 1,6 miliardy eur a dodržíme svoj sľub dávať dve percentá HDP na obranu do roku 2024.

Radosť Andrejovi Kiskovi vydržala len veľmi krátko, keď ho na summite nik nepochválil. Navyše Trump zdôraznil, že do roku 2024 sú dve percentá na obranu neskoro a ešte k tomu aj málo. Chce, aby členské štáty NATO participovali štyrmi percentami z HDP.

Ak Trump postrašil spojencov v Bruseli, tak v Helsinkách ich vydesil na smrť. Ostro mu vyčítali, že odmietol veriť vlastným spravodajským službám ohľadom ruského zasahovania do amerických volieb. Kritikou na prezidenta USA médiá nešetria pri každom jeho kroku. Schôdzka s lídrom Severnej Kórey či s ruským prezidentom sú však pozitívne správy pre svet.

Ako protiklad môžu slúžiť dve administratívy Baracka Obamu, ktoré mali osem rokov na riešenie otázok bezpečnosti, a to mal vtedajší pán Bieleho domu mierovú agendu či zlepšenie vzťahov s Moskvou ako jedno z hlavných sloganov oboch svojich predvolebných kampaní. Preto sa dá s pokojom Angličana konštatovať, že Trump za posledné mesiace vykonal pre medzinárodnú bezpečnosť viac ako jeho dvaja predchodcovia za uplynulých 16 rokov.

Kritika zaznieva aj pre nejasný osud USA vo svete, keďže Trump už dávnejšie deklaroval ústup amerických vojsk zo Sýrie. V Helsinkách dokonca padla téza o role Ruska ako mocnosti udržiavajúcej status quo v tomto arabskom štáte, keďže Moskva má dobré vzťahy s Iránom aj Izraelom zároveň.

Putin k tejto téme kontroval, že pre budúcnosť Sýrie je rozhodujúci astanský mierový proces, ktorý vo formáte Rusko, Turecko a Irán rieši otázky mieru v ťažko skúšanej krajine. Tento proces Trumpov predchodca a jeho administratíva odmietali akceptovať.

Zaujímavým momentom helsinského summitu bolo Trumpovo sypanie si popola na hlavu za súčasný stav vzťahov s Kremľom. To mohlo na prvý pohľad vyzerať sebatrýznivo, no súčasné vzťahy s Ruskom zdedil po Barackovi Obamovi a Hillary Clintonovej, ktorá bola v prvej Obamovej administratíve ministerkou zahraničných vecí. Tým teda Trump nepriamo zaútočil na krídlo liberálnych intervencionistov v Demokratickej strane.

Treba mať na zreteli, že výsledky schôdzky prezidentov v Helsinkách nemajú žiadnu hmotnú podobu a naozajstnú spokojnosť prinesú až prvé drafty deklarovaných snáh o proliferáciu jadrových zbraní či zrušenie sankcií voči Rusku, ktoré poškodzujú ekonomiky všetkých dotknutých krajín.

Z pohľadu USA sa posledné kroky Donalda Trumpa môžu zdať ako cesta do izolácie, ale aj ako hra s cieľom vystrašiť spojencov v Európe, že na „ruskú hrozbu“ ostanú sami a budú nútení dávať na obranu exponenciálne vyššie sumy ako v súčasnosti.

Z geopolitického hľadiska tiež môže ísť o úsilie Američanov zblížiť sa s Ruskom skôr, ako to urobia Nemci. Spojenie nemeckého priemyslu a ruskej energie by totiž mohlo byť motorom zmien v systéme medzinárodných vzťahov, kde USA nebudú mať až takú dôležitú rolu ako doteraz. V každom prípade snaha o dialóg a hľadanie konsenzu sú dobrým signálom pre mierové iniciatívy. Až čas ukáže, čo toto stretnutie naozaj prinieslo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ