Bez spoločného posolstva

Pravda, Karin Rogalska, korešpondentka denníka Wiener Zeitung na Slovensku | 24.08.2018 08:00

Stredopoliar Mesut Özil skončil svoju kariéru v nemeckom národnom mužstve koncom júla. Napriek tomu naďalej trvá ostrá debata o tom, či rodený Nemec s tureckým otcom mal pravdu, keď tvrdil, že ho považovali za plnohodnotného člena spoločnosti výlučne až po úspešne absolvovaných zápasoch, a či reprezentanti futbalového zväzu ho po zverejnení spoločnej snímky so sporným tureckým prezidentom Recepom Erdoganom úmyselne nebránili pred rasistickým útokom verejnosti.

Nielen v Nemecku je bežné, že prisťahovalci chodia najprv hrať futbal, aby si čo najrýchlejšie našli kamarátov. Francúzi po návrate svojho úspešného tímu z Ruska radi zdôrazňovali, že hráči rozličného národného a etnického pôvodu sa stali majstrami sveta aj preto, lebo si vedeli osvojiť spoločné posolstvo.

Irónia osudu spočíva v tom, že Nemci ešte nedávno boli tiež presvedčení o tom, že otvorenosť nielen trénera Joachima Löwa voči talentom s migrantskými koreňmi je zárukou dlhoročného úspechu ich futbalového mužstva. A to tým, že sa môže skombinovať veľa spôsobov prístupu k obľúbenému športu. Nemci si však na šampionáte v Rusku urobili historickú blamáž. Teda niet divu, že Özil svojou kritikou zatriasol celou krajinou.

Debata o vyjadreniach futbalistu, ktorý už predtým provokoval tým, že odmietal spievať nemeckú hymnu, však v posledných týždňoch dosiahla zatiaľ nepoznanú dimenziu. Pravicové politické sily zneužívali debakel futbalistov na to, aby sa ohradzovali proti príslušnosti „hráčov s nenemeckými koreňmi“ k národnému tímu.

Môže sa stať, že Angela Merkelová bude mať predsa len pravdu, keď tvrdí, že nemecká spoločnosť dokáže integrovať obrovský počet utečencov.

Na dôkaz toho, že v kauze Özil ide o oveľa viac ako o neadekvátnu reakciu hráča, ktorý sa už nevie osvedčiť na športovom ihrisku, môže na prvý pohľad slúžiť aj nešťastné správanie sa reprezentantov nemeckého futbalového zväzu, ktorí dodnes nenašli primeranú odpoveď na Özilove ponosy.

To je dosť trápne z viacerých dôvodov. Spolkový futbalový zväz je jednou z najmocnejších spoločenských inštitúcií v krajine. Napriek tomu, že nemá politické posolstvo, jeho predstavitelia by mohli zabrániť ďalšej polarizácii debaty a to jednoznačným odmietnutím rasizmu. Pritom by vedeli argumentovať i na základe množstva faktov a dobrých správ o pokojnom spolužití Nemcov s prisťahovalcami.

Médiá sa dlhší čas sústredili na trestné činy spáchané utečencami, tým prospeli k rastu podpory pravicových populistov. Teraz sa však konečne rozbehla široká diskusia o prístupe k znášanlivej väčšine migrantov. Dozvedeli sme sa napríklad, že zo súčasných 82,5 milióna Nemcov má až štvrtina zahraničné korene.

Najdôležitejšie menšinové skupiny tvoria Turci a Poliaci – spolu vyše päť miliónov občanov. Nových utečencov, ktorí si v Nemecku našli prácu, je 300-tisíc. Ide najmä o mladých ľudí, ktorí sa rýchlo naučili po nemecky. Okrem toho, Spolkový úrad pre migráciu a utečencov nedávno oznámil, že napriek všetkým odhadom je iba málo takých, čo porušili zákon o pobyte na území republiky.

Tým, že prognózy pre nemecké hospodárstvo sú výborné, môže sa stať, že kancelárka Angela Merkelová bude mať po určitom období predsa len pravdu, keď tvrdí, že nemecká spoločnosť dokáže integrovať obrovský počet utečencov. Aktuálne čísla sú presvedčivým dôkazom, že sa postupne napriek všetkým sporom v oblasti utečeneckej politiky kryštalizuje perspektívny spôsob spolužitia väčšiny skupín obyvateľstva.

Zostáva však jedna problematika, ktorá sa týka i kauzy Özil a ktorú známy publicista Henryk M. Broder nedávno takto charakterizoval: „Treba sa spýtať, prečo je v Nemecku porovnateľný počet Turkov a Poliakov, no výlučne sa debatuje iba o dezintegrácii Turkov a určitých iných podobných migrantských skupín.“