Anna K. a všetky ostatné

Medzi deťmi, ktoré si „prilepšujú“ čistením mínových polí a ktorých dospelé správanie tragikomicky kontrastuje s ich vekom, sú súrodenci Hengov a Agrin. Hengovi míny už dávno odťali obe ruky a Agrin pri ich zbere ustavične nosí na chrbte sotva poldruharočné chlapča, o ktorom každému hovoria, že je ich najmladší brat.

Drobná, mĺkva, možno trinásťročná Agrin sa chlapca niekoľkokrát pokúsi zbaviť, vždy sa však na poslednú chvíľu opanuje. Jej zmrzačený brat však chlapca, podobne ako svoju „čudácku“ sestru, miluje.

Agrinin odpor voči dieťaťu sa objasní až vtedy, keď jej Hengov zdôrazňuje, že nikomu nesmú prezradiť, že ich „brat“ je v skutočnosti Agrin syn. Na svet prišiel tak, že keď vojaci prepadli ich dom, pokúsili sa Agrin a Hengova utopiť. Deti sa však bránili, a tak chlapca zviazali a pred jeho očami sestru masovo znásilnili. Nielen že prežila, ešte aj na svet priviedla nenávidené dieťa.

Hengov vie, že práve prezradenie tejto pravdy by jeho sestre ublížilo viac než samotný násilný skutok. Spoločnosť „padlé“ ženy neakceptuje ani do takej miery, ako prijíma skutočnosť sexuálneho násilia v podobe vojenskej zbrane. Agrin zo situácie východisko nevidí. Príbeh, samozrejme, nemá šťastný koniec.

Podobných príbehov sú vo svete nie stovky, ale milióny. Keď som v jednej dedine v okrese Vranov nad Topľou pred časom spovedala tých, čo prežili prechod frontových línií, počúvala som ich až pričasto. A naozaj: vo väčšine z nich oveľa viac, ako zo samotnej skutočnosti sexuálneho násilia, mrazilo z toho, ako sa k obetiam napokon postavili najbližší príbuzní, kňazi a dedina.

Pán, ktorého vojaci zviazali a donútili stať sa svedkom opakovaného znásilňovania jeho ženy, mi na otázku, ako vyzeralo ich ďalšie manželské spolužitie, bez okolkov povedal, že bola „prespanka“ a s takou slušný muž predsa žiť nebude. Vyhodil ju, no o dieťa sa postaral. To predsa za nič nemôže. O nešťastnici ešte počul, doniesla sa mu správa, že ju kdesi našli mŕtvu.

Ako človek číta o nedávnom blahorečení Anny Kolesárovej z východného Slovenska, nemôžu mu nezísť na um, že pre dievča bolo skutočne prijateľnejšie voliť smrť než znásilnenie ožratým vojakom. Strašnejším trestom ako samotný „hriech“, ako samotný príšerný zážitok, ktorého sa nadosmrti nezbaví, by pre ňu bolo bývalo pravdepodobné odvrhnutie zo strany najbližších.

Takých reakcií je, žiaľ, vo svete formovanom všade implikovanou náboženstvami živenou predstavou, že bránou k „zakladaniu zdravých manželstiev a šťastných rodín“ je, takpovediac, nedotknuté ženské panenstvo, priveľa.

Milióny žien volili a volia pred takou potupou radšej dobrovoľnú smrť. Ďalšie milióny žijú ďalej. Zmrzačené, vyvrhnuté, predané v bordeloch, s nechcenými deťmi, odpísané svojou spoločnosťou a svojím náboženstvom. Kto má odvahu povedať, ktoré sú statočnejšie?