NÁZOR: Smer stráca mestá

Trend nedôvery voličov v systém tradičných politických strán sa v komunálnych voľbách 2018 jednoznačne potvrdil. Len s tým, že už neplatí ani tá druhá pravdepodobná cesta k úspechu. Smer je na ústupe aj na komunálnej úrovni, čo je vidno najmä na výsledkoch volieb z väčších miest.

Najsilnejšia vládna strana už nemá primátora ani v jednom z krajských miest, a to je fakt, ktorý neprekryje nijakým povolebným spinom, či poukazovaním na enormné počty nezávislých starostov a poslancov miestnych samospráv.

Staronový primátor Banskej Bystrice Ján Nosko síce (ako jediný zo zvolených šéfov krajských radníc) kandidoval s podporou Smeru a SNS, lenže predsa len v prvom rade ako nezávislý. V ostatných krajských mestách kandidáti na primátorov pod hlavičkou Smeru – často aj v koalícii so SNS – buď neuspeli, alebo pre istotu ani žiadni neboli.

Fakt, že stále ešte najsilnejšia politická strana na Slovensku nepostavila žiadneho kandidáta na magistrát hlavného mesta je fenomén, ktorý bol práve taký nevídaný, ako veľavravný. Na jednej strane platí, že Bratislava tradične volí skôr pravicovo vo veľkej i komunálnej politike a kandidáti s podporou Smeru to preto v Bratislave mali vždy, takpovediac už z princípu, ťažké. Lenže komunálne voľby v prepolitizovanom hlavnom meste, či už správne alebo nesprávne, obvykle plnili aj úlohu akéhosi sčítania straníckych duší pred voľbami do národného parlamentu.

Vzdať sa čo i len snahy osloviť obyvateľov Bratislavy priamo cez nejakého svojho kandidáta znamená pre Smer rezignáciu personálnu i programovú. Vyhlásenie Roberta Fica, že vláde a Smeru sa dobre spolupracovalo s doterajším primátorom Bratislavy Ivom Nesrovnalom, nebolo ani tak vyhlásením straníckej podpory, ako skôr čudesným predvolebným bozkom smrti, keďže zaskočený primátor musel vzápätí míňať energiu vysvetľovaním, že so Smerom nemá nič spoločné.

Ako bude Smer na výsledky týchto komunálnych volieb reagovať? Programová stratégia vládnej strany posledných rokov na komunálnej úrovni bola zrejmá: zakopať sa v súboji s meštiansky viac orientovanou pravicou typu SaS na svojich vidieckych pozíciách, v ktorých bol stále ešte neohrozený. V praxi veľkej politiky to znamenalo stávku na posilňovanie sociálno-konzervatívnej rétoriky a tém.

Ukazuje sa, že táto stratégia narazila na svoje limity. Kandidátom pravice začína pre úspech po rokoch hegemónie Smeru čoraz viac stačiť to, že nie sú kandidátmi vládnej strany, a konzervatívne témy a postoje dokážu úspešne obhajovať aj kandidáti pod hlavičkou nezávislých. Dokonca aj vtedy, ak sa stali nezávislými iba preto, aby zakryli svoju doterajšiu afiliáciu so Smerom. Ak sa nič nezmení, je len otázkou času, kedy tento trend dorazí na všetky úrovne samospráv.