Rektori betonári v parlamente

To, že ju pochvaľuje aj ministerstvo školstva, potvrdzuje, že sa tu zrodila dojemná zhoda pod tlakom loby určitých vrcholových vysokoškolských funkcionárov.

Po troch desaťročiach sa v demokratizácii školstva urobil krok späť. Rektori, dekani a ich zástupcovia sa budú môcť neobmedzene opakovane uchádzať o svoje posty. Nielen o dve štvorročné obdobia ako dosiaľ.

Argumenty typu, že trvá prinajmenšom rok, kým sa preberú v problémoch, neobstoja. Hádam akademické senáty nevolia do najzodpovednejších funkcií mladých asistentov, ale takých kolegov, u ktorých sa predpokladajú skúsenosti z riadiacej a vedeckej práce.

Na druhej strane rektori a dekani nesmú byť dajakí rutinní úradníci sťa záruka nielen stability, ale najmä stagnácie. Očakáva sa od nich kreatívne myslenie a nové nápady. Budú toho schopní aj po ôsmich rokoch pôsobenia na tom istom mieste?

A čo tvrdenie, že sa tak či tak budú znova uchádzať o dôveru? Z histórie, a to nielen z politickej, vieme, ako sa takéto zabetónovanie v lukratívnom kresle obyčajne končí.

Nejde o prvý útok na demokratické výdobytky novembra 1989. Zopakoval sa trik primátorov a starostov, ktorí už dávnejšie prostredníctvom svojich koňov v Národnej rade v rámci nevinnej novely zákona zrušili ustanovenie, že sa môžu dať voliť na čelo samosprávy iba dvakrát po sebe. Potom sa viacerých z nich, ktorí si zo svojho úradu urobili pašalík, obyvatelia veľmi ťažko zbavovali. Na úkor rozvoja miest a obcí.