Neberte ženám čas na rozhodnutie

Oľga Pietruchová, odborníčka na rodovú rovnosť | 06.08.2019 16:00
Keď v roku 2007 vyniesol Ústavný súd nález o súlade interrupčného zákona s ústavou, naivne sme si mysleli, že téma interrupcií je na Slovensku uzavretá. Opak je však pravdou, jej výskyt vo verejnej debate je nepriamo úmerný preferenciám tej-ktorej konzervatívnej strany či hnutia. Pritom je notoricky známe, že počet interrupcií dlhodobo klesá; len za ostatných 20 rokov poklesol 3,5-násobne.

Niekomu to očividne stále nestačí. Pokiaľ už nie je možné interrupcie úplne zakázať, ich odporcovia sa aspoň usilujú ženám prístup k nim sťažiť. Typickým príkladom bolo pred desiatimi rokmi zavedenie povinnej čakacej doby a povinného poučenia žien, ako aj potreby súhlasu rodičov pre dievčatá do 18 rokov. Výsledkom bol nápadný nárast spontánnych potratov až o tretinu. Dnes už totiž nie je problém dostať na internete tabletku Mifepristone, ktorá žene vyvolá potrat. Keď malo Slovensko pred pár rokmi šancu legalizovať ho aj u nás a umožniť ženám väčšiu možnosť voľby, odporcovia interrupcií sa postarali, aby sa tak nestalo. Výsledkom je, že ženy si ho v prípade potreby získajú zo zahraničia a používajú ho bez lekárskej kontroly.

Avizovaný pokus o skrátenie doby na vykonanie interrupcie by malo v prípade prijatia rovnaké výsledky. Teda žiadne. Možno by oficiálne štatistiky UPT boli o niečo nižšie, je však takmer isté, že ženy by sa v prípade potreby uchýlili k iným riešeniam. Či už by to bola návšteva zahraničnej kliniky, alebo spomínaná potratová tabletka, ony si svoje riešenia nájdu. Ženy chodia bežne rodiť do Rakúska, s interrupciou by to bolo rovnako. Sťažovanie situácie za každú cenu, len a len pre osobné hodnotové nastavenie politikov a získavanie volebných preferencií, nedonúti žiadnu ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve. Voľný pohyb osôb, tovaru a služieb v EÚ totiž umožní ktorejkoľvek žene nájsť si „svoju kliniku“ alebo správnu webovú stránku.

Slovenská legislatíva je pritom úplne štandardná; väčšina krajín Európy má legálnu hranicu pre UPT na požiadanie rovnakú ako my, teda 12 týždňov (napr. Bulharsko, Dánsko, Grécko, Maďarsko, Nórsko, Švajčiarsko, Taliansko, baltické štáty) alebo 14 týždňov (napr. Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Rumunsko či Španielsko). Iba Chorvátsko a Portugalsko majú limit 10 týždňov, oproti tomu Švédsko umožňuje interrupciu do 18 týždňa a Veľká Británia a Holandsko až do konca druhého trimestra.

Sťažovanie situácie za každú cenu, len a len pre osobné hodnotové nastavenie politikov, nedonúti žiadnu ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve.

Časová hranica nehrá pri výskyte interrupcií zásadnú rolu a vôbec neplatí, že kratšia lehota znamená menej UPT. Najvyššiu mieru umelej potratovosti v EÚ majú krajiny s 12-týždňovou lehotou ako Bulharsko (12 ‰), Estónsko a Maďarsko, kým Holandsko s dvojnásobne dlhšou dobou na rozhodnutie je na úrovni 8,6. Na porovnanie, úroveň na Slovensku je 4,6 promile, čo je jedna z najnižších v EÚ.

Celosvetové porovnania a štúdie (napr. Guttmacher Institute) nielen ukazujú, že skutočná miera potratovosti nezávisí od právneho stavu v danej krajine, ale že legalizácia interrupcií ich počet dokonca znižuje. Ak teda niekomu záleží na reálnom znížení počtu potratov, reštrikčný zákon dokázateľne nie je tá správna cesta.

Avizovaná hranica 8 či dokonca 6 týždňov je nielen neopodstatnená, nerealistická a nezmyselná, ale odporuje aj nálezu ústavného súdu. Ten k časovému limitu uviedol: „Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť (eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až 15. týždňom trvania tehotenstva.

Ústavný súd súčasne vychádza z toho, že lehotu 12 týždňov je nutné považovať za dobu, ktorá so zreteľom na reálnu možnosť zistenia samotnej existencie tehotenstva poskytuje matke rozumnú možnosť na zváženie možnosti prerušenia tehotenstva a pre jeho eventuálnu realizáciu. Ak by mala byť táto lehota podstatne kratšia, nemusel by byť splnený účel (cieľ) zákona, ktorým je dať možnosť žene rozhodnúť o svojom materstve.“

Na rozdiel od ústavného súdu si poslanci pripravujúci novelu zjavne nezistili ani základné biologické danosti fungovania ženského tela. Dúfajme teda, že to ešte urobia. Ako poukazujú lekári, tehotenstvo sa dá spoľahlivo zistiť až okolo šiesteho týždňa. Osobné skúsenosti mnohých žien dokazujú, že to môže byť až oveľa neskôr.

Skrátenie lehoty by v konečnom efekte znamenalo pre ženy menej času na rozmyslenie a hľadanie iného riešenia a, naopak, väčší stres a tlak podstúpiť interrupciu v stanovenom termíne. Paradoxne je to v priamom rozpore s povinnou čakacou lehotou 48 hodín, ktorej cieľom bolo poskytnúť žene viac času na zváženie. Základná otázka, ktorú by si teda mali poslanci položiť, znie: „Chceme dosiahnuť, aby ženy zvažovali svoje rozhodnutie, alebo chceme, aby sa rozhodovali v strese aj za cenu, že neskôr to možno oľutujú? Čo vlastne skrátením lehoty naozaj dosiahneme? Cui bono?“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ