Medzery v bezpečí

Pekný obraz má pedagogické posolstvo. Naznačuje, že sloboda je protipólom sociálnych istôt. Slobodomyseľných nabáda zahryznúť si do jazyka a vzdať sa nástojenia na väčšom sociálnom bezpečí od štátu.

Pekný obraz nezmení realitu. Potreba bezpečia patrí k tým najzákladnejším. Slobodné rozhodnutia a vykročenia môžu byť také práve preto, že sú mnohonásobne istené. Znalosťou možností, rodinnými väzbami a časom preverenými priateľmi či sumou na účte, ktorá dovoľuje určitú mieru strát.

Medzi ľuďmi je dnes viac odvahy, no aj viac bremien a rizík. Potreba bezpečia zostáva, pretože život, ktorý vyzerá na úrovni, vyžaduje veľa starostí a odriekania a možno neľahkého predstierania, že všetko je v pohode. A s mierou námahy, ktorú vyžaduje „život, ako sa patrí“ rastie aj hnev na tých, ktorí riadia túto krajinu. Hnev, že si túto obetavosť a námahu nevšímajú, nedoceňujú, a uznávajú len potreby a požiadavky iných. Tých, čo nemusia boľavé úsilie vynakladať, keďže sú politickými kamarátmi alebo úplne „na dne“.

Pocit bezpečia sa v spoločenských vedách zisťuje aj cez meranie sociálneho odstupu. Ide o súbor otázok o miere blízkosti, ktorú si ľudia ne/želajú s určitou sociálnou kategóriou, napríklad s ľuďmi inej rasy, náboženstva či prichádzajúcimi z inej krajiny. Otázky sa týkajú ich prítomnosti v susedstve, ako spolupracovníkov, priateľov či členov rodiny.

Emory Bogardus pred desaťročiami opisoval výsledky rozhovorov s Američanmi, ktorí v dotazníku prejavili veľkú mieru sociálneho odstupu. Tvrdili mu, že sa zverili len s vnútornými pocitmi a v skutočnosti sa tak odmietavo nesprávajú. Bogardus preto považoval sociálny odstup za prejav pudu bezpečia, ktorý nie je korigovaný rozumom ani spoločenskými normami. Tie predsa v civilizovanej spoločnosti nedovoľujú odmietať človeka z určitej kategórie osôb len zato, že do nej podľa nejakého znaku patrí.

Posledné zisťovanie výskumu európskych hodnôt, v ktorom sa tradične pýtame na názor na prípadné susedstvo s rôznymi kategóriami osôb, prebiehalo v roku dosiaľ najväčšej prosperity. No napriek tomu sme zaznamenali vysoký nárast odmietania susedstiev s ľuďmi inej rasy, so zahraničnými robotníkmi či s moslimami. Prečo sa odrazu pud bezpečia tak zvýšil?

Stalo sa, s čím Bogardus nepočítal: pocity odstupu prestali byť privátne, predsudky sú slobodne hlásané. Paušalizujúce súdy o nebezpečných sklonoch celých kategórií osôb sa stali politickým kapitálom. Petíciami, ktoré žiadajú zamedziť susedstvu s tou či onou kategóriou ľudí sa vážne zaoberajú politici, a to aj vtedy, ak fakticky ani o susedstvo nejde a odmietaných „susedov“ oddeľuje od znepokojených obyvateľov košického Juhu štvorprúdová cesta a železnica.

Držím palce vedeniu Košíc. Hádam dokáže signatárov petície presvedčiť, že nie sú neviditeľní ani zabudnutí, aj inak ako prevzatím úlohy ochrancov slušných občanov pred „nebezpečnými inými“. A výstavbu prepotrebného útulku pre ľudí bez domova odsúhlasí.