Ľudské práva, poľná tráva?

Toto nepovedal populista ani demagóg, ale veľmi seriózny sociálny demokrat Egon Bahr, ideológ nemeckej „ostpolitiky“ smerujúcej k normalizácii vzťahov s vtedajším socialistickým táborom vrátane ČSSR. Povedal to ako 90-ročný starec študentom a ťažko ho podozrievať, že chcel byť zaujímavý.

Ľudské práva sú chúlostivá téma a zvyčajne sa spájajú s ambíciou poučovať iných – nuž a to nikto nemá rád. Stavať na nich vlastnú zahraničnú politiku prináša vždy riziká. Problém je v interpretácii všeobecných zásad, v ich civilizačných a národných špecifikách aj v konjunkturálnych štátnych záujmoch. O ľudských právach najhlasnejšie hovoria principiálni, moralizátori, naivní a farizeji. A niekedy ťažko rozpoznať, kto je kto. Ľudské práva v politike však nie sú o dosiahnutí ideálov, ale o vytvorení praktických podmienok na bezpečnosť a rozvoj. Bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger to zhrnul takto: „Krajina, ktorá vyžaduje od svojej zahraničnej politiky morálnu dokonalosť, nedosiahne ani dokonalosť, ani bezpečnosť.“

Bahrov názor nemusí každému imponovať, no skutočnosťou zostáva, že nemecký kancelár Willy Brandt dostal za „ostpolitiku“ v roku 1971 Nobelovu cenu mieru. Štátny záujem môže chvíľami prevládnuť nad potrebou kritizovať iných za stav ľudských práv. Dôležité je, aby štátna politika bola v zásadnom hodnotovom súlade s ich princípmi.

Slovensko sa práve stalo podpredsedom Rady OSN pre ľudské práva v Ženeve. Áno, presne tej, z ktorej Spojené štáty nedávno vystúpili ako z pokryteckej. Slovenskej diplomacii nechýba odvaha zabrúsiť ani na tenký ľudskoprávny ľad. Nuž ale sledujme, čujme, čo bude ďalej.