Gerontokrati v politike bez hraníc

Igor Grexa, diplomat | 14.02.2020 16:00
Unavení starci pri hlavných kormidlách štátu sú pohromou pre každú spoločnosť. Hyperaktívni možno ešte väčšou, ale tých sa vyskytuje pomenej.

Staroba moci nesvedčí. V istom veku sa človek stáva karikatúrou seba samého, nech už robí, čo chce. Charles de Gaulle múdro povedal, že človek po šesťdesiatke by nemal preberať štátnické zodpovednosti – akurát to sám nedodržal. Prezidentský úrad opustil v 79 rokoch, a nie celkom dobrovoľne.

Fidel Castro sa vzdal prezidentovania, keď mal 82. Zato viacerí africkí lídri, celkom rešpektovaní, sa rozhodli vydržať do konca. Skončili zakaždým nedôstojne: vypískali ich a vyniesli od moci na nosidlách. To boli napríklad prípady prezidentov Mubaraka (Egypt), Ben Aliho (Tunisko), či Butefliku (Alžírsko).

Koľko sa sovietsky národ nasmial, keď 76-ročný Leonid Brežnev otváral olympijské hry v Moskve roku 1980 výkrikmi: „Ó, óó, óóó!“. Jeho zdesený tajomník mu vraj pošepkal: „Leonid Iľjič, text sa začína nižšie, toto sú olympijské kruhy!“ Každý rozumel, že ide o zlomyseľný vtip, zato aký pravdivý…

Gerontokracia sa však nespája s ideológiou. Pred nastávajúcimi prezidentskými voľbami v USA majú všetci hlavní kandidáti vyše 70 rokov. Súčasný (pravdepodobne aj budúci) prezident má 73, demokrat Joe Biden prekročil 77, ďalší demokrat Bernie Sanders 78, dlhoročný starosta New Yorku Michael Bloomberg 77. Nancy Pelosiová bude mať čoskoro 80 rokov. Senátorka Elisabeth Warrenová vyzerá v tom zástupe ako mladucha: má iba sedemdesiat.

Vek ako taký nie je ani kvalifikáciou, ani prekážkou. Prestarnutí vodcovia vraj zaručujú dôležitú vec: stabilitu. Áno, ale najmä pre svoje okolie, ktoré ich vždy nakoniec ovládne a využíva. Niekedy však takáto pochybná stabilita býva aj pre občanov prijateľnejšia ako chaos.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ