Oslobodenie, slovenský príbeh

Narodil sa v roku 1910 v dedinke Voršino v Kujbyševskom rajóne. Bol traktoristom. Podľa všetkého ide o prvého vojaka Červenej armády (ČA), ktorý padol na Slovensku. Podieľal sa na nepodarenej operácii príslušníkov kavalérie s úlohou prebiť sa na územie Slovenského národného povstania. Jazdci sa dostali do obkľúčenia, ale napokon sa prebili späť k svojej armáde.

Zo školského dejepisu vieme, že červenoarmejci prekročili naše štátne hranice 20. septembra a nasledujúci deň oslobodili obec Kalinov. Zaslúžili sa o to vojaci 1. gardovej armády generálplukovníka Andreja A. Grečka, neskôr ministra obrany ZSSR.

S aktivitou sovietskych vojsk v týchto priestoroch sa pôvodne nepočítalo. Hlavné smery postupu naplánovali tak, aby v čo najkratšom čase prekročili hranice Tretej ríše. Severná vetva viedla cez Varšavu na Berlín, južná z Budapešti na Viedeň. Otvorenie smeru z Dukly a neskôr z Maďarska cez Slovensko súviselo s vypuknutím SNP.

Mimo plánu na pomoc Povstaniu

Druhého septembra 1944 rozhodlo sovietske vedenie o leteckom moste na pomoc Povstaniu a o tom, aby sa najneskôr do 8. septembra otvorila na styku 1. a 4. ukrajinského frontu útočná operácia, ktorá mala zabezpečiť prienik na Slovensko a spojenie sovietskych jednotiek s povstaleckou armádou.

Ako sa však ukázalo, v karpatských terénoch s dôkladnou nacistickou obranou išlo o nesplniteľnú úlohu. Nemcom sa rýchlou a dôkladne pripravenou operáciou podarilo odzbrojiť dve východoslovenské divízie, a tak sa nedalo počítať s ich útokom do tyla okupačných jednotiek.

Napriek tomu 6. októbra prekročili naše hranice aj príslušníci 1. československého armádneho zboru v ZSSR a následne oslobodili Vyšný Komárnik. Karpatsko-duklianska operácia trvala od 8. septembra do 28. októbra 1944, keď povstalci ustúpili z Banskej Bystrice do hôr.

Bola súčasťou Východokarpatskej operácie, do ktorej patrila aj Karpatsko-užhorodská operácia od polovice septembra do na konca októbra. Zhruba 250-tisíc vojakov v týchto operáciách nedosiahlo predpokladané výsledky, bolo oslobodených len niekoľko obcí.

V novembri nasledovala Východoslovenská operácia 4. a 2. ukrajinského frontu. V jej rámci sa na druhej strane frontu ocitlo Humenné, Michalovce a Trebišov. Územie Slovenska zasiahla aj Budapeštianska operácia 2. ukrajinského frontu, slobody sa tak dočkali obyvatelia Levíc a Šiah. Zimná ofenzíva sa začala 12. januára 1945, keď sa rozvinula Západokarpatská operácia, na ktorej sa zúčastnili aj naši vojaci v časovom súlade s postupom sovietskych vojsk v Poľsku.

U nás bolo nasadených 600-tisíc červenoarmejcov

Armádny zbor vedený brigádnym generálom Ludvíkom Svobodom sa posilnil náborom na oslobodených územiach na 20-tisíc bojovníkov. Postupoval pomerne rýchlo od Bardejova cez Poprad až k nacistami vybudovanej obrannej línii v Liptove. Tu sa postup zastavil.

Medzitým sovietske a rumunské jednotky oslobodzovali južné Slovensko, 25. marca aj centrum Povstania Banskú Bystricu. Ťažké boje v Liptovskom Mikuláši sa zavŕšili 4. apríla, Žilinčania sa dočkali slobody až 30. apríla.

Tretia operácia na Slovensku – Bratislavsko-brnianska sa začala 25. marca, 4. apríla bolo v jej rámci oslobodené naše hlavné mesto. Celkovo na území Slovenska nasadila Červená armáda až do 600-tisíc mužov, Rumunská kráľovská armáda okolo 240-tisíc. Postupne sa mobilizáciou rozrastal i kontingent nášho armádneho zboru, ku koncu vojny dosiahol 68-tisíc vojakov. V bojových operáciách padlo 63 517 príslušníkov národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, 10 435 Rumunov a 2 790 príslušníkov čs. armádneho zboru.

Ťarcha oslobodzovacích bojov najviac doľahla na ČA, zásluhy na oslobodení Slovenska majú i rumunské jednotky. Vo Zvolene sa nachádza najväčší vojenský cintorín mimo územia ich vlasti. Armádny zbor má svojich 1 361 padlých na cintoríne v Háji Nicovô nad Liptovským Mikulášom. Najznámejší cintorín ČA je na bratislavskom Slavíne, kde je v šiestich masových a v 278 individu­álnych hroboch pochovaných 6 845 vojakov.

Dešpekt určite nie je namieste

Akoby bolo teraz „moderné“ hovoriť s dešpektom o sovietskej armáde na sklonku druhej svetovej vojny. Nie je to namieste. Padlí zo všetkých armád si zaslúžia hlbokú úctu. Poukazovať na negatíva vojny aj v podaní červenoarmejcov je, samozrejme, legitímne. Posudzovať však ich osloboditeľskú misiu na základe pohľadov cez február 1948 alebo august 1968 je nezmysel.

Hovoriť, že po skončení vojny došlo k okupácii Československa, nezodpovedá historickej pravde. V decembri 1945 u nás zostalo iba niekoľko stovák príslušníkov ČA, ktorí stavali mosty v Bratislave a Komárne. Áno, ocitli sme sa vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu, no nedá sa hovoriť o okupácii.

Treba objasňovať aj osudy obyvateľov Slovenska odvlečených do ZSSR. Vyťahovať však z rukáva nezmyselné numerá zmiznutých ničomu nepomôže. Realita je iná. Našťastie máme prístup do ruských archívov a vieme pomerne presne určiť počty odvlečených a aj tých, čo prešli systémom zajateckých a internačných táborov. Problematike sa venuje niekoľko autorov, ktorí prinášajú verifikované fakty, a nie politicky podfarbené nezmysly.

Ôsmeho mája 1945 o 23.01 bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka. Skončila sa 2. svetová vojna v Európe. Nezmyselná, krvavá, v ktorej zomrelo viac civilistov ako vojakov. Naši vojaci ešte niekoľko dní predtým bojovali o výšinu Polom na prístupoch k Žiline a mne rezonujú v hlave slová jedného z nich, náčelníka štábu 9. práporu Jána Holeca:

„Cítili sme, že koniec vojny príde o chvíľu. A že treba urobiť všetko, že sme chceli prežiť. Málokto si vie predstaviť, keď sa skončila vojna, ako sme sa hmatali po tele, ako sme sa jeden druhého presviedčali, že my žijeme!“