Kaukazský sud s pušným prachom

Tento zamrznutý konflikt si dlhé roky žije vlastným životom. Verejnosť mu venuje pozornosť zväčša iba vtedy, keď sa v médiách objaví správa, že arménsky futbalista Henrik Mchitarjan, hrajúci za londýnsky Arsenal, pre obavy o vlastnú bezpečnosť minulý rok odmietol odcestovať na finále Európskej ligy do Baku.

Menej sa už vie, že azerbajdžanský prezident Ilham Alijev a arménsky premiér Nikol Pašinjan sa vo februári stretli na mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde spolu diskutovali.

Prirodzene, Alijev hájil pozície svojej krajiny – Náhorný Karabach je podľa neho súčasťou Azerbajdžanu, čo vraj potvrdzuje aj jeho tisícročná história. Zabudol však dodať, že po prvej svetovej vojne patrilo toto územie nezávislému Arménsku a takmer 95 % populácie tvorili Arméni. Až na Stalinov pokyn, ktorý bol vtedy komisárom pre národnosti, pričlenili túto oblasť k Azerbajdžanu. Boľševici sa takto snažili zavďačiť Turecku, s ktorým mali napäté vzťahy.

V nasledujúcich desaťročiach boli obyvatelia Náhorného Karabachu diskriminovaní a čelili masívnemu poturčovaniu (Azerbajdžanci sú turkický národ). Vzájomné animozity medzi oboma etnikami nedokázala prekryť ani marxisticko-leninská ideológia. Konfliktu, ktorý napokon vyvrcholil v roku 1988, predchádzalo viacero pogromov proti Arménom.

Hoci ešte pred pár mesiacmi to vyzeralo nádejne – najvyšší predstavitelia oboch krajín spolu debatovali – teraz Arménsko povoláva mužov do armády a na ropu bohatý Azerbajdžan rinčí zbraňami. Zastaviť ich môže iba Rusko. Tomu však tento zamrznutý konflikt vyhovuje. Otázne bude, ako sa zachová, keď začne byť na juhu Kaukazu riadne horúco.