Krivé mediálne zrkadlo

Skutočnosť si predstavujeme ako to, čo existuje objektívne, čo je jednoznačné, pravdivé. Opis skutočnosti býva však subjektívny, médiá skutočnosť nevyhnutne interpretujú, komentujú, zaujato selektujú na podstatné a podružné, vhodné a nežiaduce. Ak sa k tomu pridá fascinácia editorov skutočnými príbehmi, ktorými ilustrujú suché, nezáživné fakty, potom spravodajstvo nevypovedá o tom, čo sa deje, ale o tom, čo sa deje podľa editora.

Neexistuje predpis, ako informovať o pandémii. Reportér o nej môže referovať pred nemocnicou, v ktorej práve niekto zomiera, alebo z baru, ktorého majiteľ krachuje pre karanténu. Jedno i druhé je skutočné, ale skutočnosť je kombináciou všetkého, teda i toho, čo sa nevojde do spravodajstva. Mediálne zrkadlo býva krivé nielen pre to, ako realitu zrkadlí, ale i pre to, čo všetko sa v ňom nezrkadlí.

V týchto covidových časoch je skutočnosť vystavená ťažkej skúške. Ak sme spočiatku o chorobe, ktorá vykoľajila svet, vedeli primálo, dnes sme pri jej druhej vlne pre zmenu presvedčení, že o nej vieme všetko. Vyhranený názor na to, čo bolo treba spraviť v lete a čo treba spraviť dnes, majú tí, ktorí sa choroby boja, i pochybovači, ktorí sú presvedčení, že boj s vírusom nás poškodzuje viac než vírus sám. Miesto súboja diskutérov sme svedkami zákopovej vojny, keď každý počúva iba sám seba.

Pri monológu hrozí sebaklam a trpí logika. V reportáži z krachujúceho baru sa dozvieme, že vláda v lete podcenila situáciu a populisticky zrušila bezpečnostné opatrenia. Správne by sa ale malo konštatovať, že keby sa bary neotvorili, neboli by sme dnes svedkami ich zatvárania. Majiteľ by mal logicky povedať: „Krachujem dnes preto, lebo som neskrachoval v lete.“

Príkladom správy, ktorá verne zrkadlí realitu, bola reportáž z tureckého prístavu Aliaga, v ktorom sa rozoberajú luxusné výletné lode. Nemajú budúcnosť, pretože budúcnosť nemá masová turistika. Nikto nemá a ani už nebude mať chuť riskovať karanténu kdesi na mori, takže to najlepšie, čo sa dá dnes spraviť s luxusnou výletnou loďou, je rozobrať ju na železný šrot. Čo je veľké a čo sa deje vo veľkom, má smolu. Budúcnosť patrí tomu, čo je drobné, malé a teda bezpečnejšie, zdravšie.

Podobne ako výletné lode nemajú pravdepodobne budúcnosť ani amfiteátre, športové arény a areály, koncertné haly či turistické rezorty. Nie je to ale preto, že by sa koronavírus nedal poraziť. Čína je príkladom, že keď sa chce, možné to je. S nami ale covid zostane, pretože poraziť ho si žiada obete, ktoré nie sme ochotní podstúpiť. Ľudia, znechutení tým, že im vláda zatvorila bar preto, že "sem-tam niekto zomrie“, sú mediálnym evergreenom. Čo sa z mediálneho zrkadla akosi vytratilo, sú príbehy, v ktorých sa na zábavu zomiera. Logiku to ale má. Médiá predáva zábava. A smrť zábavná nie je.