Matovič kontra Sulík

SaS a OĽaNO stáli desať rokov bok po boku. Ich volebné preferencie boli vyrovnané, v akej-takej rovnováhe teda boli aj silové polia oboch predsedov. Zmena vo voľbách bola iba dočasná. Preferencie oboch strán sú opäť približne na rovnakej úrovni. Preto komunikácia premiéra Matoviča k Sulíkovi – ako vicepremiérovi a podriadenému ministrovi – kríva. Môžu síce rešpektovať svoje pozície, ale neboli na ne zvyknutí.

Čo by robil Matovič, keby musel strpieť neočakávané kúsky ako Robert Fico od Andreja Danka? Alebo požiadavky ako mali Vladimír Mečiar, Ján Slota či Béla Bugár? Lenže oni neboli členovia kabinetu, teda priamo podriadení premiérovi Ficovi. Boli „len“ koaličnými partnermi, šéfmi strán s kreslami v závetrí parlamentu. Malo to svoje výhody. Vládne strany si rozdelili ministerstvá, do ktorých si priveľmi, alebo takmer vôbec, neskákali. Lepšie sa im presadzovali stranícke záujmy a prípadná zodpovednosť išla na vrub toho-ktorého ministra.

A podobne to bolo aj v predchádzajúcich vládach od vzniku Slovenska. Až na výnimky ako boli povedzme Ján Figeľ v Radičovej vláde alebo Pavol Rusko v druhej Dzrurindovej vláde. A v podstate sa to týkalo aj premiérky Ivety Radičovej, ktorá mala vo vláde predsedu vlastnej strany.

Spor Matovič – Sulík teda nie je iba o nich dvoch. Je najmä o schopnosti vládnuť: umení zladiť sa, tolerovať iné názory, vedieť argumentovať, nie obviňovať sa na verejnosti, ba dokonca sa pred všetkými urážať. Je to o politickej kultúre. Tragikomické divadlo, ktorého sme svedkami, môže mať pre našu politiku, ale aj spoločnosť ako celok, veľmi negatívne následky.