Nevracať sa späť

Napriek tomu sa jej podarilo „kulantne“ zaobaliť aj kritiku predstaviteľov vlády, i všeobecnej demoralizácie. Vytrácanie sa úcty k vzdelaniu a odbornosti, pokoru pred nepoznaným; a aj apelovať na triezvy rozum v súvislosti s vakcináciou. Aby sme sa vraj mohli „vrátiť k životu, na ktorý sme boli zvyknutí“. Ale – naozaj? Má toto ozaj byť naša méta?

Mantrou „žiť ako predtým“ sa mnohí čičíkajú v podvedomom strachu zo skutočnosti, že sa naozaj definitívne rúca vidina doterajšieho sveta. Sveta založeného na bezbrehej technokracii, bezohľadnom pokrokárstve; na zamieňaní si slobody s čo najväčším konzumom, cestovania s „lowcostovým“ ničnerobením, poznania s kupovanými titulmi. A s čo najväčším pocitom nadradenosti.

Väčšina z nás si iste spomenie na všeobecné nadšenie, ktoré vyvolal príchod 21. storočia. Bolo to obdobie bombastických úvodníkov, fanatickej globalizácie a nepokrytej bezočivosti „humanitárnymi vojnami“ posadnutého Západu. Je priam ohlušujúce, že duch čias sa radikálne zmenil, a to celkom bez ohľadu na COVID-19. Pre drvivú väčšinu sveta je toto storočie len labyrintom nabitým frustráciou a stratou ilúzií. Mnohí do budúcnosti nehľadia s nádejou, ale s úzkosťou. Bombastické úvodníky a plamenné reči o šírení „slobody a demokracie“ na západný spôsob, ako aj fanatizmus voľnej ruky trhu a neobmedzeného materiálneho rastu narazili na betónovú stenu klimatickej katastrofy, a s ňou aj katastrofy humanitárnej. Kríza ukazuje, že najlepšie sa darí krajinám, v ktorých prežilo niečo, čo sme my, hádam nie nenávratne, stratili. Súdržnosť, jednoduchosť a pokora.

Nie. Za žiadnu cenu sa nesmieme vrátiť k životu, na aký sme boli zvyknutí.