Konšpirácie ako sprievodný jav krízy
Obdobie po napoleonských vojnách charakterizovala snaha európskych veľmocí udržať status quo a „legitímnu vládu“ dynastií, chrbtica vtedajšieho európskeho poriadku, Svätá aliancia (Rakúsko, Rusko a Prusko) však zároveň čelila takmer v celej Európe revolučným procesom a nespokojnosti. V roku 1820, teda jedenásť rokov pred cholerovým povstaním na východnom Slovensku, prepuklo roľnícke povstanie na Záhorí, o rok neskôr na juhovýchodnej Morave.
Cholerové povstanie
Revolučné hnutie sa vzmáhalo v Nemecku, Taliansku, Španielsku a v roku 1825 prepuklo povstanie dekabristov v Rusku. Povstania Srbov a Grékov nahlodávali moc Osmanskej ríše na Balkáne. Začiatok 30. rokov 19. storočia priniesol júlovú revolúciu vo Francúzsku a belgickú revolúciu, ktorá vyústila do vzniku nového štátu. Napokon v poľskom tzv. novembrovom povstaní v rokoch 1830–1831 sa zúčastnili aj Slováci, napríklad štúrovský básnik Samo Chalupka.
S „cholerovým“ povstaním súviselo aj povstanie mestskej chudoby v Pešti. Cholera a s ňou súvisiace konšpiračné teórie boli len tou povestnou poslednou iskrou na sude s pušným prachom. Povstanie nespustili konšpiračné teórie, ale najmä rozklad legitimity panujúcich poriadkov. Povstanie na východnom Slovensku bolo súčasťou celoeurópskych procesov. Aj na východoslovenskej periférii začali ľudia vnímať existujúce nerovnosti ako nespravodlivé. Napokon o sedemnásť rokov, na vtedajšiu dobu zakrátko, sa celý dovtedajší systém v Európe otriasol úplne. Hoci európske dynastie si svoju moc po „jari národov“ v roku 1848 udržali, v skutočnosti už nielen v habsburských dŕžavách, ale ani v celej Európe nič nebolo ako „predtým“.
(Ne)diskusia a strata konsenzu
Náhly vzostup konšpiračných teórií neprichádza sám od seba. Konšpiračné myslenie nie je iba produktom nevzdelanosti. Je reflexiou pocitu extrémneho ohrozenia a odcudzenia jednotlivcov od panujúceho systému. Viac ako svojich nositeľov vysvetľuje celkovú atmosféru v spoločnosti. Ešte pred desiatimi rokmi sme sa na nositeľov toho, čo sa súhrnne označuje ako konšpiračné teórie, vrátane antivaxerov mohli pozerať ako na bláznov. Dnes sú to ľudia, ktorých bežne stretávame vo svojom okolí. Niektorí z nich disponujú aj slušným vzdelaním.
Konšpiračné teórie krízu nespôsobujú, sú jej sprievodným javom. Dnešná kríza, ktorú odhalila v plnej miere pandémia, je teda oveľa vážnejšia ako ekonomické dôsledky lockdownu.
V pomerne nedávnej minulosti sme zažili pokusy o monopolizáciu verejného priestoru nositeľmi jediného správneho názoru. Platilo to napríklad pri (ne)diskusii o oprávnenosti vojenského zásahu v Iraku v roku 2003 s ohľadom na údajné vlastníctvo zbraní hromadného ničenia touto krajinou, ale aj pri (ne)diskusiách o vhodnosti a sociálnych dôsledkoch reforiem druhej vlády M. Dzurindu a podobne. V oboch prípadoch boli stúpenci odlišných názorov vytláčaní z dominantného verejného priestoru a verejnosť bola presviedčaná o bezalternatívnosti oficiálne presadzovanej pravdy.
Dnes čelíme vážnejším výzvam. Vládnuce elity nie sú schopné presvedčiť občanov o najzásadnejších otázkach zahraničnopolitických záujmov Slovenska, prijímaných ako konsenzus politických elít. Dokonca nie sú schopné presvedčiť občanov ani o potrebe zodpovedného správania počas pandémie COVID-19 a dokonca o jej samotnej existencii. Sme svedkami toho, že po desaťročiach manipulácie verejnej mienky v duchu hesla „alternatíva neexistuje“ a prísľubmi o presakovaní bohatstva vďaka presunom zdrojov smerom k najbohatším západné spoločnosti strácajú konsenzus v najzásadnejších otázkach svojho fungovania a rozpadáva sa verejný priestor. Ukázali to aj nedávne davy ľudí spochybňujúce výsledky prezidentských volieb pred washingtonským Kapitolom.
Konšpiračné teórie sa presadzujú vtedy, keď sa dominantná ideológia situuje do pozície bezalternatívnej, pri potlačení alebo marginalizácii názorovej oponentúry, ktorú sa snaží umlčať a zatlačiť mimo štandardných platforiem verejnej komunikácie. Pritom dovtedajšia dominantná interpretácia sveta už prestáva postačovať. Deje sa tak, keď svet nielenže prestáva byť zrozumiteľný pre značný segment spoločnosti (čo napokon nikdy nebol), ale vytvára sa kritická masa tých, ktorí dominantnému vysvetleniu prestávajú veriť. Vládnucim špičkám sa to naozaj môže vypomstiť v kritických momentoch.
Ku koncu 80. rokov Slovenskom pri pretrvávajúcej cenzúre krúžili chýry, kto všetko sa zaručene obohatil v afére tzv. kráľa Oravy či o údajnom uväznení šéfa pražských komunistov Miroslava Štěpána za úplatok od akýchsi francúzskych investorov. To musel vyvrátiť až najvyšší šéf KSČ Miloš Jakeš. Alebo o údajnej smrti komunistického hrdinu Júliusa Fučíka v Bolívii, kam sa mal dostať za výpovede na gestape. Nič z toho nebolo pravdou, napriek tomu veľká časť verejnosti tomu verila. Konšpiračné teórie krízu nespôsobujú, sú jej sprievodným javom. Dnešná kríza, ktorú odhalila v plnej miere pandémia, je teda oveľa vážnejšia ako ekonomické dôsledky lockdownu.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ