Národu mého rakév

Koaliční politici si vybrali Ondrejský cintorín, lebo už teraz je tam vraj pochovaných viacero osobností moderných dejín vrátane prezidenta Michala Kováča. Niečo podobné by sa síce dalo povedať o cintoríne v Slávičom údolí, no za Ondrejský cintorín sa prihovára aj minister životného prostredia Ján Budaj. V jeho prípade sa to dá sčasti pochopiť – v čase, keď sa iná generácia politikov, naopak, rozhodla budovať národnú identitu likvidáciou (nielen) tohto historického cintorína, Budaj bol jedným z tých, ktorí ho, síce okyptený, ale zachránili.

Tempora mutantur – žalostne vandalizovaný cintorín sa má stať rovno národným. Reakcia sa dala očakávať, Martinčania protestujú a národ sa veselo „žerie“ v príslovečnej regionálnej nevraživosti. V mysli sa človeku opäť vynára storočné podobenstvo o tom, ako sa rečníci tak dlho hádali nad Hviezdoslavovým hrobom, až zabudli, koho to vlastne pochovávajú.

Stav spomínanej národnej identity u nás vyzerá ako byt, ktorý dlho nik neupratoval. Keď v ňom zúfalo hľadáme, zosype sa nám na hlavu všetka sutina, a spolu s ňou nevedomky vyhadzujeme zabudnuté klenoty, ostávajúc s prázdnymi rukami. Prečo sa namiesto potemkinovských nápadov, ktoré akurát všetkých ešte viac rozoštvú, seriózne nezamyslieť, ako u nás vyzerá ochrana starých cintorínov a hrobov osobností rôznych storočí, a nezačať im konečne venovať pozornosť hodnú dôstojného národa? Iste, to by si ako prvý logický krok k budovaniu identity vyžadovalo trochu menej sa „žrať“ a tie osobnosti aspoň zbežne poznať. Neľahká úloha!