POLEMIKA: Dohoda o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA

Predseda ODS, generálporučík v.v. Pavel Macko si myslí, že je prínosom pre Slovensko, no publicista Eduard Chmelár ju považuje za ohrozenie našej suverenity.

Dohoda s USA je len zámienka odporcov NATO

píše Pavel Macko, predseda ODS, generálporučík v. v.

Foto: Tomáš Halász

Macko Pavel Pavel Macko

Cieľom časti jej oponentov nie je obhajoba suverenity ani zlepšenie zmluvy. Dlhodobo sa usilujú o kompletnú revíziu ponovembrového vývoja. Tá sa nemá skončiť len vystúpením z NATO, ale aj nahradením demokracie nejakou formou autokracie. Namiesto pripomienkovania sme svedkami boja o identitu Slovenska.

Zrekapitulujme si základné fakty. Slovensko sa dobrovoľne rozhodlo vstúpiť do Európskej únie ako svojho základného ekonomického a hodnotového priestoru. Aby sme získali garancie našej suverenity a územnej integrity, vstúpili sme do kolektívnej bezpečnosti NATO.

Získali sme spoločný bezpečnostný dáždnik. Má spoločný diplomatický a vojenský odstrašujúci potenciál. Svoje národnoštátne záujmy podopierame reálnou vojenskou silou. Mohli sme výrazne redukovať našu armádu a získať obranné garancie. Tie sú základnou podmienkou pre bezpečnosť investícií, rast ekonomiky a rozvoj krajiny

Sme súčasťou kolektívnej obrany

Cenou je, že sme sa stali súčasťou väčšieho operačného priestoru. Naše ozbrojené sily nás samostatne nedokážu ubrániť. V prípade hrozby by sa ich veľká časť stala súčasťou väčšieho celku.

Máme spoločnú zodpovednosť za našu bezpečnosť. Spojenci sú povinní poslať svoje vojenské kapacity pre našu obranu. My sme povinní pripraviť infraštruktúru, podmienky pre integráciu a poskytnúť im podporu hostiteľskej krajiny.

Aby to fungovalo, musíme mať jasne stanovené záväzky a pravidlá. Záväzky vyplývajú priamo zo Zmluvy o NATO. Potrebujeme reálne vojenské kapacity a uveriteľné plány. Tie demonštrujú vojenským oponentom našu schopnosť vojská včas premiestniť a použiť tam, kde bude treba. Na to potrebujeme dopredu nastavené mechanizmy. Tie základné sú vyjadrené v Dohode NATO SOFA.

Uvažujme strategicky

USA sú strategickým partnerom, ktorý nesie najväčšiu finančnú a vojenskú záťaž obrany NATO. Majú aj najväčší problém. Pre splnenie záväzkov sa ich sily musia prepraviť cez oceán. To je náročné a zdĺhavé. V minulosti to riešili trvalou prítomnosťou veľkých vojenských zoskupení v Európe. Tie sú nadobro preč a ich návrat nehrozí.

Namiesto toho sa snažia pomôcť vybudovať v Európe základné technické podmienky, ktoré by im v prípade potreby umožnili rýchlo prísť. Nad rámec NATO SOFA si vyrokúvajú podrobnejšie bilaterálne dohody o obrannej spolupráci.

USA sa angažujú, lebo to vyhovuje ich geopolitickým záujmom. Ale ich pozornosť sa presúva do Pacifiku. Európa ešte nie je schopná samostatne sa brániť väčším hrozbám. Otázkou dňa nie je obava z posilňovania prítomnosti USA, ale obava z ich úplného odchodu z Európy.

Obrana je existenčná otázka, a nie priestor na politikárčenie. Ukrajina sa vzdala jadrových zbraní a stratila odstrašujúcu spôsobilosť výmenou za všeobecné politické záruky zvrchovanosti a územnej celistvosti. Nestačilo to a prišla o časť územia. Nemala vojenských spojencov.

Dohoda automaticky nepovoľuje prítomnosť

Jej pripomienkovanie sa aj pričinením generálneho prokurátora Maroša Žilinku spolitizovalo. Mnohí vycítili šancu zviditeľniť sa. Iní majú zámienku na revíziu nášho zahraničnopoli­tického ukotvenia. Do diskusie sa vniesli emócie a iracionálne prvky. Namiesto o podmienkach zmluvy sa bavíme o základných pilieroch našej bezpečnosti a spochybňujeme ich. Straší sa jadrovými zbraňami. Hoci je to nadbytočné, pokojne to doplňme do textu zmluvy.

Oponenti voľne narábajú s pojmami suverenita a bezpečnosť a burcujú do svätej vojny s vymysleným nepriateľom. Dohoda v ničom neporušuje našu suverenitu. Rieši podmienky možného tranzitu, pobytu, cvičení a spoločného operačného pôsobenia spojeneckých vojsk. Treba vnímať dva hlavné aspekty týchto aktivít.

Strata suverenity?

Prvým je rozhodnutie o tom, že tieto druhy prítomnosti cudzích vojsk nastanú. Zmluva o NATO, NATO SOFA a dohoda s USA rešpektujú suverenitu rozhodovania ústavných orgánov SR. Pre prechod územím SR je potrebné žiadať povolenie diplomatickou cestou. Udeľujú ho orgány SR. Vláda SR rozhoduje o cvičeniach cudzích vojakov u nás a našich vojakov v zahraničí. Schvaľuje počty vojakov a hlavné druhy výzbroje a materiálu. O všetkom ostatnom rozhoduje Národná rada SR. Aj zriadenie NFIU vo Vajnoroch schválila NR SR. Reči o strate suverenity sú len vírením prachu, v ktorom sa stráca podstata.

Výhodnosť dohody treba posudzovať podľa cieľa, ktorý má plniť. Nehľadajme finančné vyjadrenie bezpečného prostredia. Stačí sa pozrieť na východnú Ukrajinu, ako efektívne tam funguje spravodlivosť. O akej suverenite a výhodnosti chceme diskutovať, ak krajina nemá garantované svoje hranice a nedotknuteľnosť svojho územia?

Princíp subordinácie

Dohoda musí rešpektovať princíp subordinácie platný v ozbrojených silách. Vojaci sú do zahraničia vysielaní rozhodnutím štátu, nie sú to súkromné osoby. Stále podliehajú disciplinárnej právomoci a zákonom vysielajúceho štátu. Ten zodpovedá za ich činnosť a musí mať nástroje na vymáhanie dodržiavania právnych noriem. Pýta si pre svojich vojakov aj privilégiá a status. To isté majú aj naši vojaci v zahraničí.

Moja prax s implementáciou týchto zložitých vzťahov v medzinárodnom prostredí mi hovorí, že oponenti nevnímajú realitu. Reči o plnom vzdaní sa možnosti stíhať trestnú činnosť amerických vojakov sú falošné. Vzdávame sa len výlučnosti v časti jurisdikcie a aj to sa môže zmeniť. Kritici chcú zasahovať dokonca do disciplinárnych právomocí a priestupkových konaní cudzích vojakov vo vnútri ich jednotiek.

K pripomienkam sa dá vrátiť v racionálnej diskusii. Ani jedna z pripomienok nie je taká, že by bránila uzavretiu dohody, niektoré sú zlomyseľné alebo zavádzajúce.

To, či uzavrieme túto dohodu navyše k NATO SOFA, je strategické politické rozhodnutie. Tí, čo útočia na NATO a dohodu DCA s USA, buď tomu vôbec nerozumejú, alebo zámerne konajú proti garancii suverenity Slovenska. Neponúkajú žiadnu náhradu, len riziko, že Slovensko bude postupne vytrhnuté spod bezpečnostného dáždnika NATO a EÚ. Zostalo by vystavené svojvôli tých, ktorí deklarujú sféry svojho vplyvu mimo svojho územia.

Päť najväčších lží o vojenskej zmluve s USA

píše Eduard Chmelár, historik a politický analytik

Foto: Robert Huttner

eduard chmelar

To, čo prebieha momentálne na Slovensku, nie je polemika o jednej medzinárodnej zmluve, ale najdôležitejší zápas za suverenitu Slovenskej republiky od vyhlásenia jej nezávislosti v roku 1993. A keďže tí, ktorí nám ju vnucujú, používajú pri jej presadzovaní metódy gangstrov a argumenty podvodníkov, lebo nemajú odvahu stretnúť sa za jedným stolom v odbornej debate, v ktorej by sme si bod za bodom vydiskutovali, v čom je problém, a namiesto toho iba štekajú na oponentov ako psi spoza plota, nebudem strácať čas a prejdem k najdôležitejším výhradám k tejto dohode, ktorú nepotrebujeme my, ale Američania:

1. Obhajcovia Dohody o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA (DCA) tvrdia, že rovnaké „statusové zmluvy“ majú aj iné štáty NATO. Nie je to pravda. Jednak, medzinárodné právo nepozná taký pojem ako „statusová zmluva“ (ak si niekto mýli status ozbrojených síl so zmluvou, je to jeho problém). Subjektom medzinárodného práva je štát a v rámci neho neexistuje nič také, že by sa musel podriadiť nejakému štandardu iných bilaterálnych zmlúv. Každý štát si teda určuje vlastné podmienky. A z porovnania bilaterálnych vojenských zmlúv s USA jednoznačne vyplýva, že naši diplomati nevyrokovali pre Slovensko vôbec nič, a nie som si istý, či sa o niečo podobné vôbec snažili, alebo im len Američania ukázali, kde to majú podpísať. Napríklad často spomínané Maďarsko alebo Chorvátsko sa nevzdali vlastnej jurisdikcie v takom rozsahu ako Slovensko. Poľsko podrobne upravuje celý rad otázok, ktoré v našom návrhu chýbajú. A tak ďalej.
2. Obhajcovia DCA tvrdia, že zakotviť do zmluvy zákaz rozmiestnenia jadrových zbraní na území Slovenska je zbytočná nadpráca, lebo medzinárodné dohody to zakazujú. To je nesmierne zákerná lož. Tu predsa nejde o „slovenské“ jadrové zbrane. Zmluva o nešírení jadrových zbraní nerieši rozmiestňovanie atómových náloží vo vlastníctve nukleárnych mocností na území iných štátov. Inak by Spojené štáty nemohli mať rozmiestnené jadrové zbrane v Turecku, Nemecku, Taliansku, Belgicku a Holandsku. Ak uzavrieme takúto zmluvu, nikto nám nemôže zaručiť, že tu Američania nebudú skladovať lietadlové jadrové nálože alebo že nepoužijú naše letiská na tranzit nukleárnych náloží. Aj to bol dôvod, prečo si Nórsko presadilo zákaz rozmiestňovania jadrových zbraní hneď v čl. 1 ods. 2 a následne v čl. 4 ods. 5 zmluvy, a nebola to žiadna nadpráca.

<CITAT>Z porovnania bilaterálnych vojenských zmlúv s USA jednoznačne vyplýva, že naši diplomati nevyrokovali pre Slovensko vôbec nič, a nie som si istý, či sa o niečo podobné vôbec snažili, alebo im len Američania ukázali, kde to majú podpísať. Napríklad často spomínané Maďarsko alebo Chorvátsko sa nevzdali vlastnej jurisdikcie v takom rozsahu ako Slovensko.

Účinnejším systémovým riešením by bolo, keby sa stredoeurópske štáty rozhodli oživiť Rapackého plán z októbra 1957. Vtedajší šéf poľskej diplomacie Adam Rapacki navrhol na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN vytvorenie bezjadrového pásma v strednej Európe. Vtedy mu v tom zabránil sovietsky hegemón. Zabránil by nám dnes v tom americký hegemón, ak všade tvrdí, že sme slobodné a suverénne štáty? V každom prípade, Slovensko sa nepoistilo ani tak ako Nórsko.

3. Obhajcovia DCA tvrdia, že zmluva nijakým spôsobom nenarušuje našu suverenitu a jurisdikciu. Toto je asi najočividnejšia lož, stačí, ak si text zmluvy preštuduje každý čitateľ. https://www.slov-lex.sk/…/LP-2021-786 Osobitne upozorňujem na články 3, 4 a 12. Z nich jednoznačne vyplýva (zvlášť pri porovnaní týchto ustanovení s inými zmluvami DCA), že Slovensko si vyjednalo najhoršie podmienky a vzdalo sa svojich právomocí v najširšom rozsahu spomedzi všetkých štátov, ktoré podpísali s USA bilaterálnu vojenskú zmluvu. Viaceré z nich sú v príkrom rozpore nielen s Ústavou SR, ale aj s právom EÚ. Ozbrojené sily USA jednoducho nemôžu vyžadovať využitie súkromných pozemkov bez primeranej náhrady, je to hrubý zásah do vlastníckych práv a považujem za škandalózne, že ministerstvo obrany aj takúto hromadnú pripomienku bez konkrétneho vysvetlenia odmietlo. To už nie je iný názor, to je svojvôľa a arogancia moci.

4. Obhajcovia DCA tvrdia, že prítomnosť Ozbrojených síl USA nebude trvalá, že tu nebudú zakladať vojenské základne USA a že ich prítomnosť zvýši našu bezpečnosť. Po prvé, nikto z odporcov netvrdí, že tu budú natrvalo. Aj sovietski okupanti tu boli „dočasne“, pričom musím skonštatovať, že aj okupačná zmluva z roku 1968 sa k nám správala s väčším rešpektom ako súčasný návrh. Sovietski vojaci a ich rodinní príslušníci sa v nej zaviazali zachovávať právny poriadok ČSSR, znášať všetky náklady, nahradiť prípadné škody vyplývajúce z pobytu a rešpektovať právomoc česko-slovenskej jurisdikcie pri trestných činoch spáchaných príslušníkmi armády ZSSR. Nič z toho neplatí v prípade amerických vojakov. Čo sa týka terminológie, odmietam žonglovanie so slovíčkami a zavádzanie obyvateľstva: vojenské letiská kompletne obsadené Ozbrojenými silami USA, pod vlastnou jurisdikciou, bez možnosti kontroly osôb a zbraní, ktoré tam budú privezené, sa stávajú vojenskými základňami Spojených štátov, a teda aj legitímnym terčom nepriateľa. Zväčšenie medzinárodného napätia bezpečnosť nikdy nezvyšuje, ale znižuje. A argumenty, že v dnešnej dobe je na kolektívnu obranu nevyhnutná prítomnosť cudzej armády, sú asi také primitívne ako žiadať tank do každej záhradky.

5. Obhajcovia DCA tvrdia, že táto zmluva je predovšetkým o investíciách, že Američania nám veľkoryso darujú 100 miliónov dolárov na opravu našich letísk a že to nemusí byť konečná suma. Nehovoria vám úplnú pravdu. Jednak, zo štúdie vplyvného odborného časopisu Defense News vyplýva, že na opravu letísk je vyčlenená len štvrtina tejto sumy, kým tri štvrtiny sú investíciami do vojenskej infraštruktúry samotných Vzdušných síl USA, teda do nich samých. Naozaj chceme používať ako argument, že v čase, keď ideme vyhodiť dve miliardy eur na nákup bojových obrnených vozidiel, nemáme 25 miliónov na opravu vlastných letísk a za túto ponižujúco smiešnu sumu predáme vlastnú krajinu? Okrem toho, nezabúdajme, že tento „dar“ je zatiaľ len v rovine sľubov. Napríklad Chorváti si do článku 5 zmluvy presadili výšku investície i modely jej financovania. Slovenský návrh zmluvy to neobsahuje, takže je to niečo podobné, akoby ste s niekým podpísali zmluvu, že mu dávate k dispozícii svoju záhradu a v dohode by ste neuviedli, čo za to dostanete. Okrem toho je tu množstvo negatívnych príkladov z iných krajín, ktoré dokazujú, že prítomnosť amerických vojakov vôbec nemusí byť finančne výhodná.