Aký je plán?

Ivan Hoffman, publicista | 17.03.2022 16:00
Za normálnych okolností sú politici iba vymeniteľnými súčiastkami v autonómne, zotrvačne fungujúcom mechanizme moci. Ich úlohou je vybrať si vhodnú kravatu, nepomýliť si pri hlasovaní tlačidlá a v prípade nutnosti hovoriť do mikrofónu či do kamery tak, aby sa neznemožnili.

Keď sa z času na čas objaví politik, ktorý sa pokúsi realizovať nejaký dobrý nápad, splniť predvolebný sľub, zväčša to má katastrofálne dôsledky. Aby fungovala neviditeľná globálna ruka trhu, treba politikov s ich snahou o lokálne zlepšováky držať na vodidle, pod prísnym dozorom.

Dnes sme sa ocitli v situácii, ktorá normálna nie je a tým pádom je nereálne očakávať, že sa vyrieši sama od seba. Je to mimochodom situácia, do ktorej nás nedoviedla nezodpovednosť, neschopnosť či naivita politikov. Vojna je vždy logickým dôsledkom kapitalistickej chamtivosti. Na svedomí ju majú finančné elity, experti na akumuláciu kapitálu a maximalizáciu zisku. K vojne spoľahlivo vedie zápas o zdroje a o nové trhy. Deregulovaná ekonomika za svoju efektívnosť vďačí tomu, že nemá brzdu. Preto k vojne, čiže havárii, ktorou sa jazda bez brzdy končí, kapitalizmus nemá alternatívu.

Kríza vždy vygeneruje politikov, ktorých spoločnosť potrebuje, aby sa postavila na nohy. Tomu ale predchádza voľný pád, ktorému sa prizerajú politici, ktorí neboli zvolení, aby z nich bol nejaký osoh. Nie je vina voličov, že Európa ako celok a jednotlivé krajiny osobitne disponujú politikmi nepoužiteľnými do nepohody. Tak ako sa nikdy nekupuje strecha na dom, ktorý ešte nezhorel, nevolia sa v hlbokom mieri drsní krízoví manažéri, ktorí vedia, čo treba robiť, aby ľudia nepomreli od hladu, neostali potme a nezmrzli.

Ak sa dnes pýtame politikov, „aký je plán“, je to otázka iba rečnícka. Toto je garnitúra, ktorá žiaden plán nemá. Keď pandémie a vojny rozvrátia komplikovanú globálnu logistiku, takže všade čosi chýba a už nebude, od surovín, súčiastok, tovaru až po energie a potraviny, je to signál, že ide o kolaps systému.

Politikov, ktorí zotrvačne tvrdia, že sa treba zachraňovať spoločne ako Európa, respektíve ako Západ (teda počkať, až čo vymyslí a prikáže Brusel alebo Američania), treba čo najrýchlejšie vymeniť: poďakovať sa im za to, že v časoch prosperity boli vzorne nečinní, a varovať ich, že v nadchádzajúcich časoch biedy a rozvratu by na nečinnosť drsne doplatili.

Čím skôr si zvolíme politikov, pre ktorých prioritou nebudú cudzie záujmy, ale vlastní občania, tým väčšia je šanca získať kontrolu nad vlastnou krajinou, postaviť sa v nej na vlastné nohy. Podobne ako my sú ale na tom v Európe všetci. Precitnutie z kolektívnej globálnej eufórie do postglobalizačného chaosu sprevádza zisťovanie, od čoho všetkého sme závislí, čo všetko sme kedysi dokázali vyrobiť a dopestovať a už nedokážeme, pretože sme si dali nahovoriť, že sa nám to nerentuje.

Je pikantné, že k nám smerujú utečenci, namiesto toho, aby sa nám veľkým oblúkom vyhli. Aký je plán? Ak chcú u nás azyl, je to v poriadku. Ak ale chcú budúcnosť, budú sklamaní. Sami ju nemáme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ