Šumichrast: Biela légia a Čaputovej prešľap

Možno sa len domnievať, akú úlohu zohrala loby predsedu Nadácie Antona Tunegu Jána Figeľa, ktorý už dlhšie brojí za nekriticky pozitívny obraz o spomenutej trojici. Na rôznych pripomienkových udalostiach participuje aj KDH, vrátane súčasného predsedu Milana Majerského. Ten dokonca prirovnal aktivistov Bielej légie k Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, pretože aj tí „rovnako túžili po pravde a životom zaplatili za to, že ju chceli skúmať a vynášať na svetlo“. Figeľ zase navrhol „martýrom našej slobody“ postaviť na Námestí slobody v Bratislave pamätník.

V každom prípade, poradcovia mohli prezidentke vysvetliť, že keď niekto bojoval proti komunistickému režimu, demokrata to z neho ešte nerobí. Pravdou je i to, že samotný antikomunizmus predstavoval jeden z definičných prvkov fašistických a pravicových diktátorských režimov. Spomínaní odbojári pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, ktorého ideológiou boli ovplyvnení. Všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže.

Tunega spolu s Púčikom počas SNP pôsobili aj ako tzv. hlásky spravodajského oddelenia Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže, čiže fakticky vykonávali informátorskú a konfidentskú činnosť. Nimi podávané informácie sa po vypuknutí Povstania dostávali aj priamo Nemcom. Hlásky okrem toho šírili šepkanú propagandu proti povstalcom a zahraničnému odboju. Tunega bol po vojne potrestaný ľudovým súdom za trestný čin kolaborantstva (napomáhanie činnosti fašistických okupantov alebo domácich zradcov).

Ich ďalšie pôsobenie je nutné vnímať v kontexte povojnovej ľudáckej emigrácie pôsobiacej na západe, ktorá sa kryla za demokratické ideály a princípy, hoci v jej radoch pôsobili ľudia ako Ferdinand Ďurčanský. Ten vo vojnovom slovenskom štáte v rokoch 1939–1940 zastával post ministra vnútra a zároveň ministra zahraničia. Nakoniec, západné mocnosti ľudáckych politických exulantov vnímali primárne ako bývalých Hitlerových spojencov, a preto zostali napriek ich snahám na úplnom politickom okraji.

Bielej légii ako i trojici popravených sa svojho času venoval jeden z najlepších slovenských historikov Jozef Jablonický, ktorý bol sám za minulého režimu perzekvovaný. O politických procesoch po druhej svetovej vojne napísal viacero štúdií a téme antikomunistickej rezistencie sa aktívne venujú viacerí historici. Figeľom vytváraný obraz o tom, že ide o neznáme, „biele“ miesto našich dejín, je nepravdivý. Jablonický o ich prípade konštatuje:

„Kauza A. Púčik a spol. bola len pokračovaním predchádzajúcich aktivít ľudáckeho podzemia v spojitosti s existenciou ľudáckeho exilu. Jednotlivci z ľudáckeho exilu sa neusilovali o demokratický režim na Slovensku. Chceli obnoviť totalitný režim z rokov 1939–1945… Po novembri 1989, po páde komunistického režimu, o Púčikovi a jeho spoločníkoch sa písalo veľa, ale aj tak, že základné reálie sa nepoznali alebo obchádzali. Pero vzali do rúk autori, ktorí Púčika a jeho spoločníkov vyzdvihovali na piedestál martýrov, bojovníkov proti komunistickej totalite v duchu hesla Za Boha a za národ… Lenže celý prípad Púčik a spol. nepatrí do histórie prenasledovania za náboženskú činnosť. Bol to prípad politický v podmienkach studenej vojny.“

Hoci ide v kontexte uvedeného prípadu o prisilnú analógiu, antikomunistickými bojovníkmi boli i Hitler, Mussolini či Franco. Zo strany pani prezidentky tak ide o, mierne povedané, riadny prešľap. O to väčší, že zároveň vyznamenala i obete ľudáckeho režimu.