Keby tak Slováci boli Maďari
Správali by sa azda k podrobenému etniku láskavo, tolerantne, veľkoryso? Nepresadzovali by svoju kultúru a jazyk? Lebo mýtus vraví, že Slovania majú povahu holubičiu? Kedy a v čom sa tá povaha prejavila? O holubičej slovanskej povahe a zmysle pre slovanskú vzájomnosť dosť bolestivo svedčí nenásytný ruský imperializmus, prežívajúci naprieč storočiami i politickými režimami.
Keď sa už toľko hovorí o Trianonskej zmluve a jej katastrofálnych dôsledkoch pre Maďarsko: ktovie, ako by sa tvárili Slováci, keby prišli o sedemdesiat percent svojho územia, o prístup k moru, o väčšinu ťažkého priemyslu a nerastných surovín? Tvárili by sa mierumilovne a spokojne, pretože oni nie sú Maďari? Vedeli by s pokorou zabudnúť na takúto dejinnú traumu? Asi sotva.
Žiadny národ nechce zostať malý. Je to pochopiteľné, pretože kto je malý, ľahko sa stane korisťou pre susedné národy, ktoré takisto nechcú zostať (večne) malé a slabé. Preto sa (hoci často nenápadne) rozpínajú. Nech si žiaden Slovák nenamýšľa, že v srdci Európy je expanzívne len Maďarsko: je otázkou času, kedy svoje mocenské ambície, či už viac alebo menej „diplomatickým“ spôsobom, prejaví ktorýkoľvek iný zo susedov.
Slováci túžili po samostatnosti, no neuvedomili si, že samostatnosť znamená aj väčšiu zraniteľnosť. Odtrhli sa síce od Čechov, no nestali sa samostatnými, len osamotenými. A táto slovenská osamotenosť je navyše vymedzená hranicami, ktoré si neurčili Slováci, ale opäť len silnejšie mocnosti, pretože tie hranice nemali byť určené len Slovákom. Stačí sa pozrieť do dejín, do obdobia, ktoré predchádzalo Trianonskej zmluve, a objavíme dokumenty svedčiace o celkom zaujímavom zápase.
V roku 1915 bola podpísaná Clevelandská dohoda, v ktorej sa hovorilo o samostatnom štáte dvoch národov – Čechov a Slovákov. Česi mali však na mysli skôr vytvorenie Veľkej Čechie, kým Slováci presadzovali slovenskú autonómiu a federatívne usporiadanie. V roku 1918 bola podpísaná Pittsburská dohoda, ktorá síce priznávala Slovákom samosprávu a vlastný úradný jazyk, no o federatívnom usporiadaní už, na rozdiel od Clevelandskej dohody, nehovorila. Táto dohoda neskôr viedla k vnútropolitickým sporom o autonómii Slovenska, lebo podaktorí českí politici spochybňovali jej platnosť.
Ďalším významným dokumentom bola Washingtonská deklarácia, ktorú zverejnili v roku 1918 a v ktorej sa objavuje výraz „národ československý“, čo už zďaleka nie je v zhode s Clevelandskou a Pittsburskou dohodou, v ktorých sa hovorilo o dvoch samostatných národoch.
Aj z tohto krátkeho exkurzu vidno, že Slováci ako národ menší a slabší, veľa manévrovacích možností nemali a ani dnes nemajú. Platí totiž paradox, že čím väčšmi sa budú roduverní Slováci prsiť a čím vášnivejšie bude Slovensko bojovať o (v globálnom svete naozaj len zdanlivú) samostatnosť a neporušiteľnosť (v Európskej únii prakticky neexistujúcich) hraníc, tým bude zraniteľnejšie. Čudná situácia. Ale možno vhodná na to, aby sme konečne mohli začať vidieť hrozby niekde inde než tam, kde sme ich (pre krátkozraké politické krikľúnstvo) vnímali doteraz. A ešte by sme mohli prejaviť viac pochopenia voči traumám druhých: veď to, čo sa susedovi udialo včera, môže sa nám stať – z nedostatku obozretnosti – zajtra.