Solidarita je nedeliteľná

Hnutie Solidarita ako najmasovejšie protitotalitné hnutie v sovietskom bloku sa komunistickej moci nepodarilo zlikvidovať ani prostredníctvom brutálnych represií. O deväť rokov neskôr práve Solidarita vzniesla požiadavky na slobodné voľby a umožnila vytvorenie nekomunistického vládneho kabinetu.

Nečakané a bezbolestné zrútenie komunizmu umožnil nielen koniec studenej vojny, ale aj jeho odmietnutie zo strany robotníkov a zamestnancov. Pritom práve tieto vrstvy ešte aj dvadsať rokov po zmenách najbolestivejšie znášajú náklady toho modelu transformácie, ktorý sa začal realizovať v 90. rokoch. Nemožno sa preto čudovať, že v minulosti robotníci, z ktorých mnohí boli aktívnymi účastníkmi štrajkov v 80. rokoch, oficiálne oslavy bojkotovali.

Súčasná Solidarita len málo pripomína svoju predchodkyňu spred tridsiatich rokov, je podstatne slabšia a viacerí jej lídri vrátane Lecha Wałęsu, ktorý sa stal symbolom robotníckeho odporu, ju opustili. Aj jej tradícia však stabilizovala v Poľsku postavenie občianskej spoločnosti, ktorej nedeliteľnou súčasťou sú aj slobodné odbory. Vďaka tradícii Solidarity, sile odborov a pripravenosti zamestnancov zápasiť za svoje práva musia poľské vlády pri prijímaní nepopulárnych opatrení rešpektovať aj názory tých, ktorých sa týkajú.

Rovnako ako po minulé roky sa zoštátnené oslavy vyhýbajú odpovedi na otázky, či požiadavky spred tridsiatich rokov nie sú náhodou aktuálne aj v súčasnosti. Vytláčanie odborov z rozhodovania na celoštátnej či podnikovej úrovni i nedôstojné pracovné podmienky či platy napr. v Hencovciach (za ktoré si možno dosadiť hocijaké iné miesto na Slovensku a v bývalom sovietskom bloku), ale aj zdravotníctvo a kvalitné vzdelanie, dostupné iba pre vyvolených, dávajú za pravdu niekdajšiemu lídrovi Solidarity, ekonómovi Ryszardovi Bugajovi, že systém, ktorý sa sformoval po páde komunizmu, má od étosu Solidarity ďaleko.

Nezákonné rozhodnutie súdu, ktoré zastavilo štrajk železničiarov v roku 2003, a svojvôľa voči štrajkujúcim šičkám na východnom Slovensku potvrdzujú, že jedno zo základných ľudských práv – právo na štrajk – sa dosiaľ nepovažuje za samozrejmé.

Ak Solidarita dokázala, že sociálna spravodlivosť nie je možná bez slobody a demokracie, Hencovce potvrdzujú, že súčasťou zápasu za ľudskú dôstojnosť, ktorá nie je iba cieľom socialistov, ale aj liberálov, sú aj ekonomické a sociálne práva občanov.

Bez rešpektovania ľudskej dôstojnosti a v podmienkach strachu z nasledujúceho dňa za prejavený postoj sa občianska participácia stáva iba fikciou. Gdansk spred tridsiatich rokov a dnešné Hencovce spája poznanie, že ľudské práva sú nedeliteľné. Ak sa budú Bratislavčania ľahostajne prizerať na sociálne zápasy na východnom Slovensku, za krátky čas moc, symbolizovaná štátom alebo zamestnávateľom, siahne aj na dôstojnosť vzdelaných, úspešných a zabezpečených príslušníkov stredných vrstiev.