PISA: Nová globálna modla?

Ondrej Kaščák,docent pedagogiky na Trnavskej univerzite | 12.12.2010 08:02

Po troch rokoch opäť nastal čas na hystériu. V Čechách bijú na poplach pod heslom "Školáci nevedia čítať". Ich mizéria sa zdôrazňuje tým, že sú len o jedno miesto pred Slovákmi. Zapríčinili to zverejnené výsledky štúdie OECD PISA 2009, z ktorej vyplýva, že naši 15-roční žiaci sa v čitateľskej gramotnosti umiestnili až na 28. mieste.

Každé tri roky tak na základe zverejnených výsledkov vypukne v niektorých krajinách OECD panika. V stredoeurópskom priestore ide o permanentný jav. Táto panika vedie na rétorickej rovine k politickým proklamáciám zásadnej reformy školstva. V Nemecku na výsledky z roku 2003 reagoval prezident Zväzu nemeckých zamestnávateľov Dieter Hundt požiadavkou prestať v školách so „sociálnou pedagogikou hrania sa“ a už od začiatku povinnej školskej dochádzky začať s pedagogikou „výkonu“. Následne sa vykonali prieskumy verejnej mienky, kde až 62 % respondentov označilo učiteľov na základných školách ako apatických a len dve percentá ako náročných.

PISA sa jednoducho stala orientačným bodom debát o školstve. Profesor Pongratz z Darmstadtu to vyjadril ironickou poznámkou, že keď pred pár rokmi zaznelo slovo Pisa, väčšina si predstavila šikmú vežu v Taliansku. Dnes toto označenie funguje ako varovný prst pre tie krajiny, ktorých školstvo sa dostalo na šikmú plochu. Český minister školstva Josef Dobeš v nadväznosti na aktuálne výsledky avizuje radikálnu zmenu v príprave budúcich učiteľov pod heslom „viac praxe a didaktiky, teda toho, ako učiť“. Zdá sa, že si to odskáču učitelia a pedagogické fakulty. Neanalyzuje sa napríklad, prečo sa po neúspechu „národa básnikov a mysliteľov“ v roku 2003 Nemecko zlepšilo v meraní PISA aj bez reformy univerzitnej prípravy učiteľov.

Nekladie sa totiž otázka „čo je PISA?“, ale výhradne „čo nastane po PISE?“. Prvá otázka je však podľa môjho názoru úplne namieste. Siahnuť na PISU, na túto posvätnú kravu, sa nenosí. Pritom je zjavné, že nevznikla z objektívne vedeckých či odborných pohnútok. Je lapidárnym nástrojom globálnej politickej a ekonomickej agendy OECD v previazaní na ďalšie ekonomicky založené organizácie ako je Svetová obchodná organizácia či Svetová banka. Testovanie žiakov v situácii všeobecného vzdelávania prebieha v rámci PISA paradoxne „z pohľadu požiadaviek trhu práce“. Preto sa k jej výsledkom vyjadrujú najmä zástupcovia zamestnávateľov.

Tento nesúlad potvrdzuje obavu profesora Pongratza, že PISA nie je „neutrálnym“ a objektívnym porovnávacím nástrojom. Je prostriedkom ekonomizácie a globalizácie vzdelávania. Ide o nový štandard normality, o požiadavku na zjednotenie vzdelávacích systémov naprieč krajinami OECD. Nie je demokratickým prostriedkom voľnej súťaže vzdelávacích systémov, ale predstavuje nový mechanizmus nadnárodnej kontroly.

Dokazujú to aj naše skúsenosti, keď sú postupne učitelia tlačení k tomu, aby pripravovali žiakov na testovanie PISA. Na rozdiel od Slovenska to na univerzitách (no nie v parlamentoch) v Londýne či Štokholme už vedia a netrápia sa s otázkou „čo po PISE?“.

Radšej sa snažia kultivovať špecifiká ich národných vzdelávacích systémov. Lebo presne to je v hre: zmysluplne vnímať našu tradíciu vzdelávania a z nej vychádzajúc posudzovať vonkajšie požiadavky a nie naopak.