Netreba otvárať sýpky

Najaktuálnejšie hovorila o neúnosných cenách Iveta Radičová s ministrami hospodárstva a pôdohospodárstva. Vláda má v úmysle státisícom najchudobnejších ľudí rozdať múku a cestoviny.

Správy o príčinách rastu cien jedla sa štandardne sústreďujú na klesajúcu ponuku poľnohospodárskej produkcie a rastúci dopytu po nej. Keď k tomuto pripočítame zvyšujúce sa ceny energií alebo predraženie potravín v dôsledku exportných obmedzení, bude nám jasné, prečo sú čoraz drahšie.

Je však vysoko nepravdepodobné, že by taký nárast cien potravín spôsobili iba faktory ponuky a dopytu. Údaje tomu nenasvedčujú. Jedným z najpravdepo­dobnejších dôvodov sú špekulácie na trhoch s derivátmi, konkrétne prostredníctvom fondov komoditných indexov. Tvorí ich niekoľko desiatok druhov potravín a slúžia na to, aby sa investori poistili proti klesajúcim výnosom v iných oblastiach investovania.

Oproti komerčným hedžerom držia komoditné fondy svoje investície dlhšie v očakávaní rastu cien. To vedie k ich zvyšovaniu, čo zase láka ďalší špekulatívny kapitál a prispieva to k nestabilite. Indexy sú navyše zložené prevažne z nepoľnohospo­dárskych komodít, preto ich napríklad ovplyvňuje aj cena ropy. Ak ropa dražie, spolu s ňou sa zvyšuje cena indexu, a teda aj v ňom obsiahnutých poľnohospodárskych výrobkov.

Premiérka má pravdu, ak tvrdí, že Slovensko na svetový vývoj cien potravín nemá dosah. O to dôležitejšie je však angažovať sa v národných a európskych riešeniach, ktoré sa núkajú.

V prvom rade by možno stálo za to zamyslieť sa nad postojom Bratislavy k národnej potravinovej bezpečnosti. Druhá Dzurindova vláda zaujala pomerne jednoznačné stanovisko, keď dala od farmárov ruky preč a odkázala im, aby sa popasovali s konkurenciou na „voľnom“ trhu (voľný v úvodzovkách preto, lebo okolité štáty poľnohospodárstvo dotujú viac ako Slovensko). Ak nie sú naši roľníci schopní vyrábať lacnejšie, nie je problém, dovezieme. Ivan Mikloš dlhodobo považuje poľnohospodárstvo za rezort nehodný nadmernej pozornosti.

Radičová teda stojí pred otázkou, či jej kabinet nadviaže na dedičstvo poslednej pravicovej vlády a poľnohospodárstvo nebude podporovať. Potom však naozaj všetci na Slovensku ostanú iba štatistami, ktorí sledujú vývoj potravinových cien na svetových trhoch. Druhou možnosťou je pripísať sektoru poľnohospodárstva strategický význam a podľa toho postupovať.

Na európskej a globálnej úrovni Slovensko veľmi nezaváži, ale môže sa aspoň pridať na správnu stranu. Napríklad Francúzsko si stanovilo potravinovú bezpečnosť a globálnu stabilitu cien potravín za svoju prioritu počas predsedníctva G20. Osobitne angažované stanovisko zastáva práve v úsilí o obmedzenie špekulácií na komoditných trhoch.

Ak budú snahy Slovenska na národnej či nadnárodnej úrovni úspešné, bude si môcť premiérka ušetriť trápnu povinnosť prísť pred kamery a zahlásiť: „Otvárame sýpky chudákom!“