Vizionári a masoví vrahovia

O slová exkomisára vlastne ani nejde. Možno ich dokonca vysvetľuje fakt, že je sám potomkom belgického kráľa a vysokopostaveným predstaviteľom rytierskeho Leopoldovho rádu. Koniec koncov Leopold II. nebol jediným monarchom a Belgicko jedinou krajinou so svedomím pošpineným kolonializmom.

Hoci väčšina kolónií sa pred viac ako polstoročím stala formálne nezávislými krajinami, odchodom miestodržiteľov a koloniálnych armád sa dominancia neskončila. Svet, v ktorom sú moc a bohatstvo rozdelené nerovnomerne, vstúpil do poslednej fázy kolonizácie. Miestne elity sú v nej väčšinou viac či menej ochotne spojencami vonkajších záujmov.

Konflikty, ktoré s touto fázou kolonializmu súvisia, sa objavujú po celom svete. V Peru v amazonskom pralese bojujú miestni obyvatelia o právo na ochranu svojej krajiny pred buldozérmi ťažobných spoločností. V delte Nigeru krotí nigérijská armáda protesty miestnych, ktorí nesúhlasia s aktivitami ropných spoločností.

Podobné veci, s rôznym stupňom násilia, sa dejú na Filipínach, na indonézskej i papuánskej časti ostrova Papua, v sibírskej i kanadskej divočine, v Indii či v ďalších afrických krajinách…

Známa charakteristika prirovnáva kapitalistickú ekonomiku k bicyklu – buď ide dopredu, alebo sa zrúti. Medzinárodné korporácie teraz prenikajú do posledných zatiaľ relatívne nedotknutých oblastí, aby uspokojili nenásytný smäd globálnej ekonomiky po nerastných surovinách. Tentoraz už nepotrebujú ochranu koloniálnych armád. Spojencov nájdu v miestnych politických elitách s ich štátnym mocenským aparátom.

Pre človeka žijúceho v pohodlí Západu to môže byť veľmi emotívny obrázok: domorodec ozbrojený lukom a šípmi bráni svoju krajinu pred po zuby vyzbrojenými špeciálnymi jednotkami, poslanými skorumpovanou vládou.

No z pohľadu rozvojových krajín je obrázok omnoho prozaickejší: na jednej strane niekoľko (desať)tisíc ľudí, ktorí sa zúfalo snažia žiť pôvodným spôsobom života, na druhej strane miliónové pauperizované populácie, medzinárodní veritelia a domáci a zahraniční sponzori, spojenci a klienti žiadajúci podiel z bohatstva. V nerovnom systéme majú málokedy inú možnosť, ako sa prispôsobiť jeho pravidlám.

Európski „vizionári“ v 19. storočí ospravedlňovali zločiny kolonializmu civilizačnými misiami, genetickou nadradenosťou, historickou predurčenosťou… Dnes sú vysvetlenia hrozivo prozaickejšie: vlády rozvojových krajín chcú zabezpečiť „rozvoj“, veritelia chcú splatenie dlhov, firmy chcú dosahovať zisk, spotrebitelia chcú čo najviac za čo najnižšiu cenu. Ostatné sú len prekážky, ktoré treba odstrániť.