Odvaha je viac, ako hlasovanie v parlamente

Niežeby neboli dôležití primitívni neonacisti a policajti, z ktorých niektorí zrejme v sobotu riešili dilemu, ktorú im riešiť neprislúcha – či sa správať ako profesionáli, alebo ako ľudia, ktorých osobné preferencie sú viac na strane útočníkov, ako napadnutých. Sú dôležití rovnako ako Ján Slota, ktorý prská svoje maskulínne pľuvance, alebo ľudia okolo Vladimíra Palka s ich bizarnými úvahami, podľa ktorých ten, kto volá po rovnoprávnosti, je vlastne zástancom totality. Akurát, že tí všetci len sledujú dlhodobú líniu svojej logiky, svojho svetonázoru.

Akú logiku a aký svetonázor však sledujú tí, čo sa hrdo hlásia k demokratickým a liberálnym európskym tradíciám? Ktorí sa navzájom pretekajú v disciplíne „svetovosti“? Robert Fico je v tejto súvislosti klasickým prípadom. Jeho výrok: „Keby som mal urobiť zoznam tém podľa dôležitosti, a ten zoznam by mal 74-tisíc bodov, tak vaša téma sa tam ani nedostane,“ bol už neviem koľkou ukážkou, ako je pre tohto politika ľavica iba reklamnou nálepkou. Vhodnou asi tak na útoky proti Mikulášovi Dzurindovi, no odkladanou nabok vždy vtedy, keď by ho nútila prihlásiť sa k niečomu, čo jeho voliči možno nechcú počuť.

A čo Ficovi protivníci, naši stredopraví či rovno praví liberáli? Kde sú humanistické základy ich stavby? Politická odvaha neznamená len pretláčať nepopulárne ekonomické opatrenia, keď mám v parlamente pohodlnú väčšinu. Odvaha znamená postaviť sa za niečo, v čoho správnosť verím aj vtedy, keď mi to neprinesie okamžité výhody. Finančné alebo v podobe voličských hlasov.

Nejde o „pretláčanie homosexuálnej agendy“ ani o to, či je lepšia pravica alebo socialisti. Zahraničné ambasády, ktoré bez kľučkovania vyjadrili Dúhovému Pride svoju podporu, to dali najavo jednoznačne: sloboda bez rovnosti je rovnaký nonsens, ako rovnosť bez slobody. Naši pseudoľavičiari aj pseudoliberáli by si to mali zapísať za uši. Žiaľ, nemajú čas: v týchto dňoch sú zaujatí oslavnou samochválou na volebných mítingoch.