Žalujem, žaluješ, žalujú

Ak by malo byť výsledkom všetkých tých podozrení, ktoré sa pred voľbami valia z jednej strany na druhú a naspäť, aspoň jedno ozajstné odhalenie či, nedajbože, potrestanie vinníkov (tam, kde ide o prekročenie zákona), potom by sme si všetci mali želať, aby boli voľby u nás minimálne raz za rok. Lenže aj tu platí, že to by sme nesmeli žiť na Slovensku. Na Slovensku sa žánre miešajú tak rýchlo, že diváci ani nestíhajú žiadať späť vstupné: z tragédie je ľahká opereta, z nej heavy metal, a potom trebárs naspäť v tom istom poradí.

Všetky možné podozrenia sa samozrejme dajú zoradiť podľa závažnosti či podľa funkcií, ktoré v danom čase zastávajú aktéri. V takom rebríčku by asi bol rozdiel medzi podozreniami na nejakého ministra, že v prospech tretích osôb (a zrejme aj seba) ulial z verejných zdrojov trebárs miliardu, a rozprávaním o rôznych zatiaľ ešte stále neparlamentných fešákoch a ich údajných receptoch na biznis za dvadsať miliónov.

Ale sú aj veci, ktoré je škoda zoraďovať. Tak napríklad na to, aby sme vedeli, že Slovensko je plné fešákov, ktorých biznis recept znie: lacno kúpiť a draho predať, nepotrebujeme predsedu vlády – aj keď, je zase pravda, že väčšina z tých fešákov sa netlačí do politiky a nedáva ostatným prednášky o kapitalizme… A predsedu vlády nepotrebujeme ani na to, aby nám „odhalil“, že keď ide o biznis, tak sú zajedno hoci aj odporcovia registrovaných partnerstiev s ich zástancami. A to má byť novinka? Veď u nás sa predsa, keď ide o biznis, navzájom už dávno vrúcne milujú kresťan s eštebákom, či komunista s fašistom. V Bratislave práve tak ako hocikde inde.

Kto má rád Fica, nepočúva ostatných, kto nemá rád Fica, nepočúva nikoho iného než ostatných. Na tom sa do volieb nič nezmení. Po nich zostane na stole kopa žalôb a podozrení, ktorá sa postupne sublimuje.