Dvojvládie už aj vo vláde

Vznikla tým zaujímavá situácia. Politička, ktorá je v straníckej hierarchii de facto o stupeň nižšie ako Mikuláš Dzurinda, mu bude v novom kabinete „šéfovať“. Dvojvládie trvajúce v SDKÚ už od januára sa tak posúva do vládnej roviny.

Tento model sme si už na Slovensku raz vyskúšali, no príliš sa neosvedčil. V rokoch 1990 –1991, keď bol premiérom prvej porevolučnej vlády Vladimír Mečiar a šéfom strany Fedor Gál, vznikol medzi nimi zásadný spor. Autoritárskemu Mečiarovi, ktorý mal v rukách výkonnú moc, sa nepáčilo, že sa musí zodpovedať Gálovi a celému vedeniu VPN na Ventúrskej. Konflikt vyústil do odvolania Mečiara a následného rozpadu VPN.

Takéto dvojvládie sa občas vyskytuje aj v iných krajinách, napríklad šéf SPD Gerhard Schröder sa v roku 2004 vzdal predsedníckej stoličky, kde ho na tomto poste vystriedal Franz Müntefering, a Schröder už zostal „iba“ nemeckým kancelárom. (Mimochodom o podobnom modeli svojho času hovoril aj Robert Fico.)

V takomto riešení je vždy prítomný zárodok budúceho konfliktu. O to viac, že žijeme v krajine, kde je politika stále silne personalizovaná. Ľudia viac ako strany volia osobnosti. Aj keď SDKÚ s líderkou Ivetou Radičovou získalo menej percent ako pred štyrmi rokmi, práve vďaka nej uhrala relatívne slušný výsledok.

Tým, že sa opozičnému štvorlístku podarilo vytvoriť koalíciu, sa Mikuláš Dzurinda vracia späť do hry. Treba podotknúť, že dosť nezaslúžene. Navyše, ak je pravda, že pred niekoľkými rokmi, keď bola SDKÚ v hlbokom opozičnom spánku, mu Richard Sulík navrhol, že strane pomôže, no žiadal na oplátku post ministra financií, a Dzurinda túto ponuku odmietol. V tejto situácii je politická resuscitácia v podobe ministra zahraničných vecí až príliš veľkorysé „odškodné“ pre muža, ktorý už dávno prepásol správny okamih, kedy mal z politiky odísť a pre stranu predstavuje skôr príťaž ako pomoc.

Teraz hrozí, že nová premiérka, ktorá má veľmi slabú pozíciu, bude musieť okrem kočírovania koalície čeliť aj ambicióznemu expremiérovi.