Otrokárska budúcnosť

Miroslav Tížik, sociológ | 08.07.2010 12:14
peniaze, euro, bankovky Foto:
Bez povšimnutia a bez širšej mediálnej diskusie sa do programových téz vznikajúcej vládnej koalície dostal jeden dôležitý bod. Bod, ktorý potvrdzuje heslo, že diabol sa skrýva v detaile.

„Pri priestupkoch typu drobných krádeží zavedieme povinnosť nahradiť škodu vo výške dvojnásobku spôsobenej ujmy, a to formou odpracovania verejnoprospešných prác alebo finančne. Za maloleté osoby by táto povinnosť pripadla rodičom alebo zákonným zástupcom,“ uvádza sa medzi záväzkami pre ministerstvo spravodlivosti. Takáto požiadavka pravdepodobne získa aplauz veľkej časti verejnosti.

Je jasné, proti komu je tento budúci zákon zameraný. Ráta sa s tým, že niekto môže mať problémy zaplatiť škodu, a preto bude musieť platiť dvojnásobok škody, a to v podobe práce. Teda môžeme predpokladať, že je to zákon proti chudobným a sociálne vylúčeným, na ktorých budú platiť tvrdšie tresty ako na zvyšok spoločnosti. Inak povedané, nie kriminalita bielych golierov, korupcia a špekulácie s verejnými zdrojmi budú trestané prísnejšie, ale špeciálnu pozornosť a prísnosť si zaslúžia zlodeji kukurice, nanukov a cukroviniek.

Pranierovanie drobných zlodejíčkov a zúfalcov vždy dokázalo vytvoriť zdanie riešenia problému. No táto priorita budúcej vlády má aj inú, oveľa závažnejšiu stránku. Je zameraná proti deťom z najchudobnejších rodín, predovšetkým v osadách bez základnej infraštruktúry a najmä bez perspektívy do budúcnosti. Práve ony sa naučia žiť vo svete dvojakých pravidiel, kde tie tvrdšie sú zamerané proti nim a ich rodičom. A rodičia, ktorí sa ako prví stali obeťami divokých privatizácií a organizovaného úžerníctva, sa onedlho stanú rukojemníkmi svojich detí, ktorým nedokážu ponúknuť lepšiu perspektívu budúcnosti, ako zažívajú oni sami. Okrem toho sa takéto deti a aj ich rodičia stanú obeťami zvráteného štátneho systému, ktorý legalizuje niečo, čo je viac ako úžera. Stopercentný úrok si neberú ani najkrutejší z úžerníkov, ktorí sa priživujú na biede najbiednejších.

Takýto prístup však prehliada fakt, že ak by sa naozaj podarilo do našej legislatívy presadiť takýto nespravodlivý a antidemokratický zákon, tak v rámci Európy by sa prakticky legalizovalo novodobé otroctvo. Znamenalo by to zavedenie princípov nerovnosti zaobchádzania a popretie zásady, že vinník si zaslúži spravodlivý a najmä skutku primeraný trest.

Na prvý pohľad môže predstava o inštituciona­lizácii otroctva pôsobiť ako prehnaná, no dôsledky takéhoto zákona nebudú o teoretických špekuláciách. Ak napríklad dieťa spácha drobné krádeže v hodnote 150 eur, jeho nemajetný rodič sa pri súčasnom podhodnocovaní verejnoprospešných prác stane prakticky na celý mesiac otrokom obce.

Jeho status bude podobný otrokovi v mestských štátoch, ktorí boli často vlastníctvom obcí alebo sa museli prácou vykupovať z otroctva od svojho majiteľa. Samozrejme, rodina previnilého dieťaťa sa v čase vykupovania sa rodiča z trestu do lepších životných podmienok nedostane. Pravdepodobnejšie je, že jedinou cestou na prežitie ešte chudobnejších budú ďalšie krádeže. Čím rodiča dostane takéto dieťa hlbšie do jeho otrockého postavenia.

Žijeme v dobe, keď zlosť z ekonomických problémov, z kriminality a nespravodlivosti sa úspešne darí premieňať na nenávisť voči chudobným. Navrhovaný bod v programe pripravovanej vlády nie je volaním po spravodlivosti. Dokonca ani nie volaním po starozákonnom princípe pomsty „oko za oko zub za zub“. Je presmerovaním pozornosti od nevidených podvodov bohatých a mocných, k najviditeľnejším obetiam dvadsaťročného budovania kapitalizmu, ktoré v zúfalstve svojho postavenia nedokážu svoje krádeže zamaskovať alebo obhájiť ako verejný záujem. Vinu a trest presúva k deťom z najchudobnejších rodín, ktoré pred sebou nemajú vôbec žiadnu šancu na lepší a dôstojnejší život.