Najvyšší nástroj či pästný klin?

Ako úprimnejšie už len môže ľudí osloviť táto strana, než v podobe hromadného letáka „napusteného“ na monitory príjemcov elektronickej pošty v podobe rozsvietených pixelov? Navyše, letáka, na ktorého výrobu bolo treba „najať firmu“?

A ak je pravda i to, že táto časť kampane SaS má mať názov „Poďte voliť“, potom je vtip dokonalý. Bude to dynamické, moderné referendum. Nevedno síce čo, alebo koho sa dá u nás v rámci referenda voliť, ale komu to už prekáža? Aj tak všetci tušia, ako to celé dopadne.

Predseda strany i parlamentu Sulík vyhlasuje, že ak by bol parlament schválil obmedzenie poslaneckej imunity, osobne by vyzval voličov, aby na referendum nešli. Šéf opozície Robert Fico, neochvejný zástanca priamej demokracie, najmä vtedy, keď jej agendu diktuje on a jeho strana, organizuje neúspešné odvolávanie Sulíka, aby získal alibi pre svoj kotrmelec. Referendum už nie je „najvyšším nástrojom demokracie“, ako bolo vtedy, keď ho inicioval on, ale akciou, na ktorej neodporúča svojim voličom účasť. Na konci Ficovej žrde sa opäť raz trepoce vlajka hlavy nášho štátu: ani Ivan Gašparovič odrazu nevidí dôvod oznámiť, či sa na referende zúčastní, alebo nie.

Ale ani Sulíkovi „veľkí“ koaliční partneri si v alibizme nezadajú s opozíciou: SDKÚ aj KDH nehovoria tak ani onak, pretože „ponechávajú rozhodnutie na voličoch“. Iba Béla Bugár chce vyzývať voličov na účasť. Osobne, staromilec jeden. No a napokon je tu ešte jedna skupina ľudí: podľa nich je síce Sulíkovo referendum obyčajný marketingový trik, jeho otázky sú buď hlúpe, alebo nenáležité, ale – vraj treba prísť, aby sa, takpovediac, chránila česť a dôstojnosť inštitútu referenda…

Cirkus? Dozaista áno. Akurát nie je jasné, kto sú diváci, kto krotitelia a kto týrané zvieratá. Účasť na riadne vyhlásenom referende je právo, ktoré občanovi nikto nesmie upierať. Lenže právo nie je povinnosť, čo v praxi znamená, že rovnako je možné účasť odmietnuť. Napríklad aj preto, aby občan bránil svoju vlastnú česť a dôstojnosť a nenechal sa pritom zastrašovať údajnou posvätnosťou inštitútu. Aj tie celkom „najvyššie nástroje demokracie“ možno totiž nízkymi politickými pohnútkami poľahky premeniť na pästné kliny. Poznáme to veľmi dobre. Žijeme predsa v štáte, kde sa za vrchol demokracie (na veľkú radosť manipulátorov a podvodníkov) vydáva hlasovanie. A takmer vôbec sa nehovorí, že hlasovanie je len forma. Skutočným obsahom demokracie sú otázky, o ktorých sa hlasuje. Ak je ten plytký alebo falošný, nijaká dokonalá forma ho nezachráni.