Zuzana Čaputová neprekročila svoj vlastný tieň. V búrlivých časoch neraz tápala

Prezidentka sa chcela venovať sociálnej činnosti a pomáhať slabším (byť hlasom tých, ktorých nie je počuť). Lenže márne hľadáme niečo výnimočné, čo by zostalo v pamäti. Prezidentka ani nemala príliš veľa priestoru, ani nie po roku v úrade sa dostavili búrlivé časy: covid, pandémia, lockdowny, vakcinácia, vojna na Ukrajine. Prezidentka bola vystavená paľbe zo strany premiéra Matoviča i opozície. Dostala sa medzi dva mlynské kamene. Bola stále pod tlakom, vlečená udalosťami, namiesto toho, aby ako hlava štátu politický proces manažovala.

No aj práve preto mala byť prezidentka aktívnejšia, keď sa koaliční lídri verejne hádali, viac počúvať hlas opozície a komunikovať s jej lídrami. Ak by mala viac politických skúseností, nepovažovala by tiež ako mnohí iní vopred Roberta Fica za politicky odpísaného. Za „odmenu“ čelila premysleným útokom nesmierneho očierňovania, okydávania, znevažovania – no, žiaľ, v politike to tak všade vo svete chodí (nečudujme sa, že po tejto trpkej skúsenosti odmietla druhýkrát kandidovať).

Pri referende o predčasných voľbách, v ktorom nešlo ani tak o samotné voľby, ako o nastolenie témy zo strany opozície na diktovanie tempa v politike, sa dala zatlačiť do kúta. Do toho prišiel vo svete raritný odpor proti vakcinácii a opatreniam proti šíreniu covidu podporovaný opozíciou. Nech sa potom prezidentka snažila akokoľvek, už bola v pozícii, kde jej chýbal v časti spoločnosti nutný rešpekt.

Počas koaličnej krízy v roku 2022 bola pasívna, nechala ju bublať, namiesto toho, aby do nej ako hlava štátu vstúpila a snažila sa situáciu riešiť a upokojiť. Jej najhrubšie politické chyby prišli v prvom polroku 2023. Opäť nedokázala čítať hru a predvídať udalosti, ako je to bežné pre politicky neskúsených ľudí. Nerozpoznala túžbu väčšiny po nových voľbách, nevnímala hnev ľudí, ktorí sa zúčastnili referenda, ponechala neobľúbenú a rozpadajúcu sa vládu Eduarda Hegera pri kormidle a netlačila na čo najskorší termín volieb.

V máji, keď mala ešte šancu napraviť chyby a vytvoriť vládu jednoty za účasti všetkých politických prúdov, priklonila sa k jednostrannej pravicovej vláde podľa vlastného gusta. To bola voda na mlyn pre jej súperov – Roberta Fica a celej opozície. Svoju nekompetentnosť zaknihovala, keď následne „vyhodila“ ministra vnútra Ivana Šimka na nátlak policajného prezidenta Hamrana. Prezidentka paradoxne veľkou mierou prispela školáckymi chybami k triumfálnemu volebnému víťazstvu Smeru, Hlasu a SNS.

Pozitíva pôsobenia prezidentky ležia na medzinárodnom poli. Vždy sa zastala správnych vecí, nikdy nespochybňovala naše prozápadne smerovanie. Aj si keď to teraz nie všetci uvedomujú či doceňujú, bola političkou, ktorej vo svete otvárali brány, propagovala pozitívny obraz Slovenska, vo svete si ju – a tým aj celé Slovensko – vážili.

To nič nemení na fakte, že na domácej scéne neprekročila svoj tieň. Hoci dbala na ústavnosť a slušnosť, často bola pasívna, chýbala jej väčšia iniciatíva na rozhádanej politickej scéne, cit pre politiku, zle čítala hru, nevydobyla si u svojich oponentov rešpekt. Preto Čaputovú ako hlavu štátu nemožno vyviniť, že svojím dielom prispela k napätej atmosfére v spoločnosti.