Dary, zbrane a oslavy závislosti
Bola to sláva nevídaná, médiá sa predbiehali v chválach na technologickú vyspelosť týchto noviniek, opakovali sa slová o zvýšení bezpečnosti Slovenska a o hlbšej integrácii do NATO, ktoré tieto stíhačky majú symbolizovať. Politici, ale aj novinári ďakovali predstaviteľom USA, mnohí novinári si neodpustili slovné kopance do odporcov obrannej dohody z USA spred dvoch rokov. Čo na tom, že to spolu nesúvisí, v rámci vďačnosti dodávateľovi bolo treba posvätiť aj narýchlo a verejnosťou nie veľmi pozitívne prijatú zmluvu.
Minister obrany dokonca s úsmevom nadhodil, a to ešte pred príchodom celej objednávky, že by rád k už zazmluvneným štrnástim kusom niekoľko ďalších dokúpil, aby sme mali celú letku. Celá sláva by bola v poriadku, ak by priam do očí nebilo, ako nie veľmi bohatá krajina rozhadzuje peniaze na zbrojenie a propaguje zbrane.
Výhodná investícia?
Pri prílete dvoch nových stíhačiek sa premlčalo, že už pred dvoma rokmi sme mali mať na Slovensku štyri z objednaných stíhačiek a do konca tohto roku už ich malo byť u nás štrnásť. Aktuálne to vyzerá, že máme šancu získať všetky asi do konca roku 2027.
Bežný pozorovateľ slávy by očakával, že za meškanie bude aspoň nejaká zľava. No nastal pravý opak. Oproti avizovaným necelým dvom miliardám už Slovensko zaplatilo viac. Aj keď stíhačky nie sú autá, predsa však pôsobí nepatrične, ak príde zákazka neskoro a predražená, a zákazník k tomu navyše zorganizuje obrovskú slávnosť, vďačne sa klaňajúc predajcovi a jeho vláde, ktorá obchod zastrešuje.
Podobne už dnes nikto nespomína, ako sa kritizovalo rozhodnutie národniarov vo vláde Petra Pellegriniho, ktorí vo veľmi krátkom čase z rôznych možností, ako zabezpečiť ochranu vzdušného priestoru Slovenska, presadili práve nákup stíhačiek F-16. Samozrejme, išlo o v tom čase technologicky najvýhodnejšiu ponuku, no obišli sa iné formy zabezpečenia ochrany vzdušného priestoru.
V Česku majú napríklad švédske Gripeny v prenájme, pobaltské krajiny za ochranu platia iným krajinám, niektoré krajiny nakupujú použité stíhačky. Slovensko si vybralo vlastníctvo technologickej špičky vo svojej kategórii.
Nekritická oslavnosť však naznačuje, že celé oslavovanie „zázračných“ zbraní malo zakryť bezmocnosť Slovenska v schopnosti mať dôstojné, sebavedomé a bezpečné miesto v systéme kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete.
Technologickú vyspelosť najnovšej verzie F-16 asi nemá zmysel spochybňovať. Otázkou ale je, či to bola a je skutočne najlepšia investícia do obrany, na ktorú Slovensko má. Dnes však aj kritici SNS spred pár rokov mlčia. A mlčia aj o tom, že to bolo práve SNS, ktoré túto kúpu presadzovalo najhorlivejšie. Ak však máme za kúpu ďakovať, má to byť vďaka SNS alebo vláde USA, ktorá sa stala prostredníctvom veľvyslanca súčasťou osláv?
Nákup zbraní či oslava priateľstva?
Zarážajúce však boli viaceré komentáre, ktoré prílet dvoch stíhačiek prezentovali ako symbol trvalých a nehynúcich priateľských väzieb Slovenska s USA. Divák alebo čitateľ by mohli mať pocit, že sme od Spojených štátov dostali stíhačky ako dar a symbol spojenectva a priateľstva. Prípadne akoby to bol dar zo strany NATO ako prejav vďaky za podporu spoločných cieľov NATO v jeho doterajších aktivitách.
Predháňanie sa v prejavoch vďaky vytvorilo dojem, akoby si tieto exkluzívne stíhačky zaslúžili len najlepší priatelia a najspoľahlivejší členovia NATO. Akoby nešlo o zbrane, ktorých cieľom nie je zvečňovať priateľstvo, ale použitie v boji. Teda aj predpoklad, že budú zničené. Vytvoril sa dojem, že takéto niečo sa dostane len najlepším spojencom USA a NATO. Akoby stíhačky F-16 neboli vo výzbroji aj takých krajín, ktoré sú vo vzájomných konfliktoch, alebo takých, ktoré nie sú členmi NATO – ako Pakistan, India či Saudská Arábia. Alebo dokonca v takých, ktoré nemajú s USA práve najukážkovejšie vzťahy, ako napríklad Venezuela.
Ak si uvedomíme, že stíhačky zatiaľ ani len nenahradia „darované“ stíhačky MiG-29, teda nezabezpečia dostatočnú ochranu slovenského vzdušného priestoru, otázka je, prečo vlastne bolo okolo ich príletu toľko slávy a nekritického nadšenia? Prečo toľkí novinári zabudli na svoje pôvodné pochybnosti? Prečo tak nadšene oslavujeme investície do zbraní? Prečo si nie najbohatšia krajina vyberá síce veľmi kvalitné stíhačky, no zároveň také, ktoré si v takých množstvách nekupujú ani mnohé bohatšie a väčšie krajiny?
Prečo sa nikto neodvážil realisticky povedať, že sme kúpili zbrane a nešlo o dar? Prečo sa nikto nepozastavil nad tým, že ak sme za oneskorenú objednávku zaplatili, nemusíme to zaobaľovať do vazalských fráz vďačnosti?
Určite by sa vynorili aj ďalšie otázky. Nekritická oslavnosť však naznačuje, že celé oslavovanie „zázračných“ zbraní malo zakryť bezmocnosť Slovenska v schopnosti mať dôstojné, sebavedomé a bezpečné miesto v systéme kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ