Na Slovensku chýba diskusia o mimovládkach. Poďme na to!

Tomáš Imrich Profant, politológ, FMV EUBA | 27.08.2024 14:00
Keď niekto kritizuje mimovládnu organizáciu v médiách, je to takmer vždy považované za útok. Málokedy sa stane, že by dotknutá organizácia považovala danú kritiku za hodnú zamyslenia, či nebodaj by ju prijala ako zmysluplnú a zmenila by svoj prístup.

Jednoducho povedané, v našej spoločnosti kritická diskusia o neziskovom sektore takmer neexistuje. A to napriek tomu, že je to práve kritické myslenie a diskusia, čo významná časť tohto sektora považuje za dôležité.

Asi málokto by takúto diskusiu očakával od politických predstaviteľov. Ich rola v spoločnosti je odlišná. Nemalo by nikoho prekvapovať, že v súčasnom mediálnom systéme využijú každú možnosť na zisk lacných politických bodov. Predpokladám, že prebiehajúca kauza Nadácie Milana Šimečku sa stala súčasťou mediálnej stratégie koalície okamihom zvolenia Michala Šimečku za predsedu Progresívneho Slovenska a čakalo sa len na vhodný okamih, aby kauza niečo prekryla alebo aby aspoň prispela k nikdy nekončiacej koalično-opozičnej prestrelke.

Práve politizácia kauzy umožňuje jej jednoduché čierno-biele čítanie a prispieva k polarizovanému obrazu tzv. občianskej spoločnosti na Slovensku. „Nepriateľ“ útočí na jeden z pilierov demokracie, ktorý si „my“ musíme chrániť zubami-nechtami. Konkrétna činnosť nielen spomínanej nadácie ostáva mimo mediálneho zorného uhla. Koho zaujíma analýza nejakého projektu alebo obsah festivalu? Pozornosť priláka na jednej strane údajný konflikt záujmov a podozrenie z korupcie a na druhej výsmech z účelového zneužitia zhody priezvisk.

Na to, aby slovenská spoločnosť bola schopná brániť sa zjednodušovaniu z oboch strán, teda na jednej strane zneužitiu obrazu mimovládok ako čistého dobra a na druhej strane ako dojičov našich peňazí, je potrebné, aby tu kontinuálne prebiehala diskusia o ich činnosti.

V prípade Nadácie Milana Šimečku by sme sa mali bližšie pozrieť na to, aké hodnoty šíri do škôl v rámci programu Vedieť nestačí, ako si predstavuje spoločnosť pre všetkých v rovnomennom programe a prečo sa jej festival [fjúžn] zameriava na niektoré nerovnosti a na iné nie. Sú to len niektoré z kritických otázok, ktoré by si zaslúžili hlbšie preskúmanie. Podobné by sa dali položiť mnohým ďalším slovenským mimovládkam. Najmä zahraničná akademická obec si takéto otázky kladie a dokáže byť voči neziskovému sektoru zmysluplne kritická.

Je smutné, že diskusii o mimovládkach na Slovensku chýba odbornejší charakter a zvrháva sa do svojej súčasnej polarizovanej podoby. Nech už je to súčasná kauza Šimečka alebo evergreen financovanie Sorosom.

Mimovládky nie sú nutne ani dobré, ani zlé. Možno majú ich zamestnanci dobré úmysly, ale ak pomáhajú ľuďom charitou, možno len pomáhajú neľudskému systému látaním jeho najhorších dier, ak horia za multikulturalizmus, možno zabúdajú, že multikultúrna Kanada je súčasťou globálneho „rasizmu“ (ekonomické výhody bohatých krajín globálneho Severu), a ak oslavujú menšiny, možno prispievajú k ignorovaniu triednych rozdielov. O týchto témach by sme sa mali rozprávať a na ich základe by sme mali hodnotiť mimovládky.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ