Lekári obracajú. Už im nejde o 60 eur na výplatnej páske. Tentoraz trafili klinec po hlavičke

No pokiaľ ešte pred niekoľkými dňami sa lekárski odborári vyhrážali, že podajú výpovede, ak im vláda nezvýši platy o 9,7 %, ako bolo pred dvomi rokmi dohodnuté v memorande, ale v čase uťahovania opaskov len o 6,4 %, teraz už obracajú. Nechať totiž pacienta v štichu len preto, že nedostanú v čistom priemerne o 62 eur viac, sa nedá v žiadnom prípade morálne obhájiť. Najmä ak priemerná mzda slovenského lekára je necelých 5 000 eur.

A zle na tom nie sú ani zdravotné sestry, ktoré zarábajú v nemocniciach priemerne aj vyše 2 000 eur (štatistika Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb), teda znateľne viac, ako je priemerný plat na Slovensku. To nejedného občana, čo má skúsenosti so slovenským zdravotníctvom, pekne vytáča. V žiadnom prípade nemožno paušalizovať, ale nevrlosť niektorých slovenských sestier a neochota časti lekárov nie sú ojedinelými výnimkami. Samozrejme, aj lekári musia vnímať okolie, a preto hádžu spiatočku. Pozrieť sa do očí pacientom alebo rodinným príslušníkom by bol vrchol cynizmu.

A keď už sme pri tom: nemal by sa nájsť spôsob, ako by sa občan či pacient mohol účinne sťažovať na neochotu či nevrlosť zdravotného personálu? Niečo za niečo.

Lekárom v morálnej dileme hodila lano paradoxne vláda. Tá po novom uvažuje o transformácii štátnych nemocníc na akciovky. Urobiť z nemocníc obchodné spoločnosti len preto, že sú pre politikmi zle nastavený systém opakovane v dlhoch? Všetci vieme, že to je len prvý krok k postupnej privatizácii. To je ponuka našich sociálnodemokra­tických strán – Smeru a Hlasu… Odborári pripomenuli premiérovi Robertovi Ficovi, ako sa pri hromadných výpovediach lekárov roku 2011 srdnato postavil proti prevodu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti. Pre Lekárske odborové združenie (LOZ) je to červená čiara.

Žiaľ, odborári povedia oveľa viac k nápravám zdravotníctva, najmä financovania nemocníc, ako naši politici z koalície alebo opozície. Šéf LOZ Peter Visolajský hovorí, že by sa dalo ročne usporiť až 308 miliónov eur. Napríklad 53 miliónov by sa našlo, keby súkromné zdravotné poisťovne platili za liečbu zhruba toľko ako štátna VšZP. Tridsať miliónov by sa našlo, keby sa nemocniciam centrálne nakupovali lieky, a ďalších tridsať miliónov eur, keby sme len odkopírovali ceny a množstvo laboratórnej diagnostiky v susednom Česku. LOZ poukázalo na bizarnosť, keď ministerstvo zdravotníctva nechce ani na žiadosť ministerstva financií ukázať, koľko peňazí ide na jednotlivé výkony v nemocniciach.

Po novom už mladí lekári neopúšťajú Slovensko pre nízke platy (veď ani nie sú nízke), ale pre zložité atestačné vzdelávanie (to sme počuli aj pred dvomi rokmi). Často ani nemajú priestor, aby si ho doplnili. V Česku je celý proces oveľa jednoduchší. Prečo potom neodísť za rieku Moravu, ak jazyková bariéra je minimálna a človek ešte nie je doma viazaný rodinou? Visolajský hovorí, že až 60 % lekárov v nemocniciach nemá atestáciu – teda potrebuje dozor skúsenejších kolegov. To je alarmujúci údaj. Nehovoriac, že v Česku študuje medicínu až 2 700 Slovákov, pritom na našich lekárskych fakultách zase 40 % cudzincov. Kde to sme?

Existuje rýchla náprava? Odborári radia, aby sme sa pozreli do Česka a veľa problémov by sme obratom vyriešili. A majú asi pravdu. Netreba objavovať Ameriku, stačí odkopírovať dobré prvky zo západnej časti bývalej federácie. Čo na to naši politici? Budú už konečne konať alebo radšej naďalej strkať hlavu do piesku a zahovárať?