O justícii sa nemá mlčať

Poslanci Smeru by si mali poriadne rozmyslieť, ako naložia s mimoriadnou schôdzou Národnej rady SR, ktorú v týchto dňoch na tému justície organizuje opozícia.

Zvolaniu schôdze zabrániť nemôžu, pretože ak opozičné poslanecké kluby predložia patričné množstvo podpisov, predseda parlamentu môže akurát len vytýčiť dátum jej konania. Vzhľadom na rozloženie síl však nie je pre Smer nijakým problémom hneď po otvorení schôdze neschváliť jej program a takto ju fakticky znemožniť. Alebo, ako sa koniec koncov ukázalo aj počas pravdepodobne najotrasnejšej parlamentnej debaty od čias mečiarizmu (tej o registrovaných partnerstvách), Smer môže použiť aj nejaký iný, subtílnejší spôsob, ako tému marginalizovať. Napríklad mlčať, nechať opozíciu vyrečniť sa, na záver váhou svojich hlasov zmiesť zo stola navrhované uznesenie, a fajka zhasla.

Naozaj by zhasla? O tom sa dá s úspechom pochybovať. Jedna vec je, že diskusia o súdnictve je jednou z mála príležitostí, ako môže rozhádaná, zdecimovaná a neschopná opozícia verejnosti ukázať, že vôbec ešte existuje. Druhá vec však je, že táto téma je beztak dlhodobo naliehavá, politicky citlivá, ale najmä reálna.

Takou bola dávno predtým, než sa ňou v stredu opäť pripomenul Daniel Lipšic a než sa zvyšok opozície „promptne“ rozhýbal k vyvolaniu mimoriadnej schôdze parlamentu. Takou by bola dokonca aj vtedy, keby dnes už vôbec žiadna opozícia neexistovala.

Nejde len o nedávny rozsudok ohľadom exprezidenta Michala Kováča, hrozbu väzenia pre dokumentaristku Zuzanu Piussi a stovky či tisíce iných prípadov, keď sa ľudia nemôžu domôcť spravodlivosti, alebo sa tá obracia priamo proti nim. Jadrom problému je zabetónovaný systém, v ktorom sa predpokladá, že jedinými arbitrami konania sudcov môžu byť zasa len sudcovia. Čo v praxi môže viesť k obrovskej miere svojvôle pri odmeňovaní i trestaní sudcov, k vzniku klanov, ktoré si navzájom držia chrbát. K tomu, že zoči-voči občanovi tu stojí akýsi nenapadnuteľný a nekritizovateľný moloch, ktorý sa niekedy ani len nenamáha tváriť, že nerobí chyby – akurát ich komentuje slovami: „No a čo?!“

Tento stav sa budoval dlhé roky a prispeli k nemu tu väčším, tu menším dielom prakticky všetky naše ponovembrové vlády. Ak cestou k náprave nebol nesystémový súboj bývalej ministerky spravodlivosti s jednou – hoci aj tou najvyššie postavenou – osobou v súdnictve, cestou k náprave dozaista nebude ani mlčanie dnešnej vládnej strany. Smer sa nemôže tváriť, že justícia je výlučne námetom na odbornú debatu (minister Tomáš Borec). Obraz justície je politikum – práve tak, ako ním bude obraz Smeru, keď sa bude vyhýbať diskusii o nej.